ESENCIA ŽIVOTA

     Tvoju esenciu začínam trasou Zlatá Idka-Kojšovská Hoľa, aj keď mám pocit, že k nej patrí už samotná cesta do Idky. Od skorého rána husto sneží na celom Slovensku a presun do Idky bol dobrodružný. Zlé cesty, kolóny, nehody, snehové reťaze, ale nakoniec po dlhšom cestovaní opúšťam auto a vydávam sa na tvoje dobrodružstvo. Je jedna hodina poobede, všade hmla a čaká ma trasa na vrchol Kojšovky. Všetko vo mne sa chce rozbehnúť, ponáhľať sa a rozum vypočítava všetky možné, nemožné varianty, možnosti. Chce stihnúť túru do tmy.

Viem však, že nič neuponáhľam, iba budem v napätí. Nejde o to trasu prebehnúť, to je to najmenej. Práve väčšina ľudí sa ženie v živote, prebehne ho ako rýchlik a nestihne, zabudne si tú cestu vychutnať, užiť. Je tak ľahké byť v strese, ponáhľať sa vždy vpred. A práve naopak. Majstrovstvo života je užiť si prítomnosť, nech už je akákoľvek. V hlave mi bežia tieto myšlienky.

Hneď, ako som v lese spojím sa s tvojou dušou a som prekvapený, ako jasne ju vnímam, počujem a ako je pri mne. Viac, ako zažívam obyčajne. Neviem čím to je, ale debatujeme dosť veľa počas cesty. Hlavne v začiatku. Tvoja duša mi hovorí, ako pozná tú trasu a že by si skúsila iné miesta, oveľa vzdialenejšie. Povzbudzujem ju, že nie je v tom veľký rozdiel, len sa treba odhodlať, vybrať sa a užiť si to. Z rozhovoru s ňou viem, že si veľmi otvorený, zvedavý, učenlivý človek. Cítim ťa tak. Čím vyššie stúpam, počasie sa zhoršuje a normálne by sa človek otočil, išiel domov do pohodlia. Dnes je ale to naj pre tvoju esenciu. To pravé - orechové.

Ja zhlboka nasávam jedinečnosť dnešného počasia. Zhlboka dýcham, uvoľňujem sa a spomaľujem, aby som si užil cestu, čo najviac. Hmla hustne ako mlieko a prijímam, že späť asi pôjdem po tme. Ako kráčam uvedomujem si, že v mojom najbližšom okolí je jasná viditeľnosť. Kúsok ďalej odo mňa je veľká hmla. Akoby bytosti vesmíru chránili moju cestu a vždy pomáhajú veľkým, jasným spôsobom na mojej ceste. Ako sa pohybujem, hmla kráča so mnou a ja mám potrebnú viditeľnosť. Aj u teba cítim jasné, láskavé spojenie s nimi. Plné lásky, vďaky, rešpektu, že vôbec vieme o nich. Vďačnosť, že sú s nami.

Po chvíli každým ďalším krokom hmla hustne a nakoniec už pohlcuje aj mňa. Vo mne však ožíva moja mladosť. Ten dravý, dobrodružný, mladý chlapec, ktorý iba bol niekde zabudnutý. Niečo na jednej strane ma brzdí, aby som zbytočne neprebehol cestu svojím životom a premrhal plno vecí. Na druhej strane mám napumpované telo na plný výkon. Iba otvoriť ventily a motor vybuchne od radosti naplno žiť život. Všetko mladé, plné života vo mne ožíva na velikánske obrátky. Uvedomujem si, že to ja sa brzdím, zatváram svoje ventily na polovičný výkon. To ja si bránim naplno žiť tak, akým som.

A vtedy už fučím, zaberám hore strmým kopcom a celú trasu som vlastne prebehol. Lenže takým oslobodzujúcim spôsobom, čo mi napumpovalo telo a Ducha životom. Akoby som zabudol doteraz žiť. Je mi tááák dobre. Absolútne nespomaľujem a znova žijem spôsobom, ako keď som bol mladý. Bezstarostne, radostne, vášnivo. Každý väčší úsek mi odpočítava z môjho veku, doslova vidím, ako mi roky (čísla) ubúdajú a nie pribúdajú. Znova som šťastný a ďakujem za túto požehnanú prácu. To dnešné počasie všetko umocňuje lebo robí z túry náročnú misiu, ktorú milujem. Toľko sa môže pokaziť a práve v tom nebezpečenstve je život najviac cítiť. Nevieš, čo bude ďalej, žiadny stereotyp. Všetko je otvorené, slobodné, voľné a pritom magické, ako moja duša.

Pri Galgote je minimálna viditeľnosť. Pod čerstvým snehom, ktorý je absolútne neporušený na celej trase, je samý ľad a príroda testuje moje odhodlanie. Nepoľavím ani o milimeter. Tempo mám vysoké a splnenie misie ma ženie na vrchol.  Cítim sa v tom úžasne a výhra nad sebou ma plní spokojnosťou, slasťou. Zakaždým. To je odmena-cítiť znova život vo svojich žilách. Čoskoro som v sedle Kojšovky a chvíľu sa rozhodujem, ktorou cestou pôjdem. Vtedy do toho vstúpi môj sprievodca a rýchlo, jasne, s istotou ma posiela konkrétnou cestou. Milujem, keď sme vedený pomocníkmi vesmíru správnym smerom.

Prebehnem okolo budov na vrchole Kojšovky a sprievodca ma vedie lúkou ku konkrétnemu stromu. To je presné miesto tvojej esencie. Osamotený pár stromov, ale veľmi presný, dôležitý energický bod. Pokladám fľaštičku na presné miesto a nechávam esenciu pracovať. Tu na vrchole je silný vetrisko, všetko zmrznuté na kosť. Pravé zimné dobrodružstvo. Keď nie je človek v pohybe v takých podmienkach, rýchlo sa mu dostane chlad všade. Aj mne prsty pripomínajú, že je zima a skrehnuto píšem odkaz od bytostí stromu tvojej esencie. Cítim tu aj bytosti neba (vzdušné bytosti), aj bytosti Zeme (žijú pod tým stromom). Aj prostredie tu na Kojšovke je také. Zvlášť dnes za týchto podmienok, to presne sedí.

Tu je tvoj odkaz:

To láska je šťastie života. Láska k bytiu, životu samotnému. Mohutné, nekonečné diaľky vesmíru, rovnako ako prítomnosť tu a teraz na Zemi. Človek obsahuje obe roviny bytia. Obe sú jedným a je požehnaný ten, kto si ich vie užiť. Prítomný stav, keď ich žije. Tak súčasnosť sa stáva minulosťou a prítomnosťou zároveň. Chýba vám v tom budúcnosť? Všetko iba je. Tu a teraz. Tak, ako dnešok bol spojením mladého chlapca, dospelého muža a vyzretého starca. Všetko sa stáva prítomnosťou a všetko je iba okamihom minulosti. Tak vesmír tvorí svoje dielo a ty budeš jeho okamihom. Aký bude ten tvoj???