ESENCIA ZVEROKRUH

  Tvoja esencia začína priamym vstupom do strmej, zasneženej, milovanej Poľany. Snehu je skoro po kolená, preto som snežnice naštartoval hneď od začiatku tvojej cesty. Zopár hlbokých nádychov a výdychov od spokojnosti, radosti, že som znova tu. Na tomto božskom mieste. Po chvíli pochodu začujem tvoju šťastnú dušu prehovoriť “Ako je tu krásne“. Túto vetu neskôr počujem ešte dvakrát.

Sneh je dosť mäkký a preto je chôdza náročná aj v snežniciach. Spokojne si ale razím cestu a dostávam sa do pracovných otáčok, kedy sa mi len tak motor nevypne. Potrebuje sa unaviť. Dnes cítim, že si prídem na svoje. Na vrchole kopca valcujem neporušenú snehovú perinu. Pohlcuje ma hmla, ktorá tvorí prekrásnu, jedinečnú atmosféru prítomnosti. Po chvíli nachádzam stopu vlka mojím smerom. Je sám, samotár. Od vrcholu ide mojím smerom aj stopa skialpinistov, takže sa mi hneď kráča omnoho lepšie. Vždy máme pomoc zhora na svojich cestách. Pomáhajú nám zvládnuť často neľahké voľby cesty duše na Zemi.

Trasa ma smeruje z vrcholu dole do doliny, až na jej samý spodok a potom znova niekde do kopca. U teba neviem miesto esencie. Akoby to nebolo podstatné. Máš rada dobrodružstvo, výzvy a cestu samotnú. Vždy je niečo nové, čo človek, duša zažije. A aj keď to nie je ľahké, vždy to stojí za to. Viem však, že dnes to bude dlhý pochod na vzdialené miesto. V tomto snehu to kvalitne preverí telo. Moc to neriešim, žijem prítomný okamih. Schádzam miernym klesaním čoraz nižšie na dno doliny a dlhá cesta sa mi zdá monotónna. Taká nezáživná, nudí ma to. Dlhá, rovnaká, ale kráčam a kráčam. Začnem cítiť v sebe nepokoj, necítim sa moc dobre. Hovorím si v sebe "Chcelo by to nejaké dobrodružstvo. Prečo to je táto nudná cesta?"

Potom ma napadne, že opatrne, čo si želáš a ledva, čo som skončil myšlienku, sprievodca ma posiela z pohodlnej širokej cesty, prudko do strany dolu strmým, hustým lesom. Nooo. To už je iné kafe. Šup ho trochu sa zobudiť. Kľučkujem medzi stromami, nepríjemný pocit pretrváva. Až do chvíle, keď narazím na potok. Zvuk horskej vody, obrazy zamrznutých cencúľov ma upokojujú a duša znova začína rozkvitať. Dlhší úsek nasledujem potok a nachádzam jeleniu stopu, ktorú kopírujem. Čoskoro prichádzam k strmému kopcu plnému mladých ihličnanov. S problémami sa štverám hore po zľadovatenom a veľmi prudkom kopčeku. V diaľke však vidím svetlo medzi stromami, tak viem, že vrchol nie je ďaleko. Niekde tam je miesto tvojej esencie.

Pochod bol dlhý a čaká ma cesta späť, kde pôjdem viac hore, ako dole kopcom. Vo vnútri si však slastne užívam, lebo to milujem. Veľká námaha vždy stojí za to dobrodružstvo. Hlavne, keď je po všetkom, človek je šťastný, ako úžasne žil čas, ktorý mu je daný. To som nevedel, čo ma čaká o chvíľu. Na vrchole kopčeka som našiel veľký priestor poznačený aktivitou lesnej zveri. Bolo to miesto, kde chodí množstvo zveri. Tak, ako my ľudia chodíme do nákupného centra. Jelenie stopy pod kopcom vlastne viedli sem. Na vrchole stoja dva mladé buky. Jeden vysušený, ktorý končí svoju púť a vedľa zdravý, ktorý rozťahuje svoju náruč nebu a svetlu. Presne medzi nimi ukladám fľaštičku a nechávam esenciu pracovať. Zatiaľ ti píšem tvoj odkaz.

Asi v polke odkazu v príjemnom napojení na posvätné, božské energie, ktoré zažívam pri písaní odkazov a spojení s bytosťami prírody, vesmíru, prihrmí nad moju hlavu stíhačka. Najprv v diaľke preletí, už to je veľký hluk. Na nebi je veľká oblačnosť, tak som stíhačku celý čas, čo to trvalo nevidel. Píšem si odkaz bez prerušenia ďalej. Pilot pritvrdil. Akoby na povel začal krúžiť opakovane niekde v oblakoch nad mojou hlavou. Musel nacvičovať krátke oblúky rovno nad mojou oblasťou, kde čupím a píšem odkaz. Opakovane sa vracal a motory sa striedali z tichého chodu na veľký záber. Tento hluk bol mega. Ak si bola na leteckých dňoch, tak budeš vedieť, o čom píšem. Ak nie, je to obrovský hluk, až ho cítiš fyzicky na svojom tele. Hneď som pomyslel na zver v lesoch.

Odkaz však nestojí. Keď si napojená, informácie tečú a treba ich plynulo zaznamenávať. Musel som sa preto odpojiť od všetkého chaosu, tlaku, hluku a byť vo svojom strede, svojom napojení. To bola pre mňa priorita. Napriek totálnemu chaosu, žiť si sám seba. Rozhodnúť sa a žiť to, lebo to som ja. Nič nenaruší tvoje rozhodnutie, ak v ňom vytrváš. Rovnako je to aj v každodennom živote. Napriek totálnemu chaosu, ktorý sa deje okolo, byť vo svojom svete, ktorý si volíš. Byť vo svojom strede. Prestal som vnímať svet okolo mňa a v pokoji, v napojení na svoj svet, som si ľahučko dopísal potrebné.

A o tom je aj tvoj odkaz:

Cesta započala kedysi dávno. Ak nie je na tej ceste bolesť, človek zabúda byť človekom. Je chamtivý, túžiaci po zlobe a utrpení. Ak si vyskúša sám trpieť, uvedomí si cenu života. Preto opustite bolesť, ak ste pochopili jej cestu. Nájdite svoj stred, svoje hranice a svoje bytie. Svet je tvorený prirodzene krásou, harmóniou, dokonalosťou. Tak zmizne všetko nepodstatné, nepotrebné z vašich životov, pretože ste sa rozhodli pre krásu a harmóniu života. Ona je tu, je všade okolo. Človek však musí byť novým, hodným krásy a harmónie, ktorú tvorí...

Stíhačka, ako prišla, tak zmizla. To však nebolo všetko. V tichosti som si vychutnával zvuky lesa, pokoj po nepríjemnom hluku. Šumivý zvuk potoka pod kopčekom. Ani nie desať minút po tom obrovskom hluku, počujem praskať konáriky neďaleko mňa. Očakávam jeleniu zver. Tak ako stíhačka z ničoho nič prihrmela, tak sa však v absolútnej tichosti objavilo u mňa stádo asi desiatich diviakov. Ja som čupel v malej jame za stromami a s láskou pozoroval, ako prišli nakúpiť do svojho obchoďáku. Vtedy mi to došlo. Ten priestor nepatrí jelenej zveri, ale diviakom. To ja som im vstúpil do ich priestoru bez pozvania. Chodia tu pravidelne.

Usmial som sa v srdci lebo, keď to človek nezažije, neuverí. Ani nie desať minút po hluku, ktorý by ich mal rozohnať na kilometre ďaleko, oni si žijú svoje. Svoj svet, svoj stred. Žijú seba. Čo najviac ako sa dalo som si vychutnal pohľady na celú rodinku. Od tohoročných prckov až po vedúcich ochrancov rodiny. Najbližšie ku mne prišiel na päť-šesť metrov svetlo sfarbený, mladý kanec. Pozreli sme sa na seba, zavrtel malinkým chvostíkom a trocha odskočil, aj keď doteraz určite nevie prečo. Stádo zneistelo a situáciu prišiel vyriešiť nie moc veľký, ale odvážny, starší kanec. Doslova prišiel preveriť, čo sa deje a brániť rodinu. Obehol zlostne priestor okolo mňa, nevšimol si ma, ale hlasno viackrát nasal pach. Asi na tretí krát zacítil môj pach a odviedol rodinu rýchlo preč.

Aj keď cesta vyzerá nudne, nerozumieme prečo ju kráčame, čaká nás na nej to najlepšie, čo nás naučí, odmení a dá všetko, čo potrebujeme. Ak prijmeme všetko na nej, rozhodneme sa pre lásku, pokoj, harmóniu a vytrváme, život nás odmení tým, čo nečakáme. Napriek tomu, že rozum to vyhodnotí, že to nie je možné. Nič nemožné neexistuje. Existuje však dar voľby.

Voľme si preto seba, lásku v sebe a nemôžeme zablúdiť.