ESENCIA ZMIERENIE

    Tvoju dnešnú esenciu začínam v obci Horná Lehota na Táloch a smerujem na Pálenicu. Od prvých metrov je to strmá cesta. Riadne strmá. Len, čo vyrazím, prepadne ma veľká roztržitosť. Ovláda celé telo. Všetko vo mne, okolo mňa je nepokojné, napäté, na rozpadnutie. Snažím sa upokojiť, cesta mi v tom pomáha. Je to súčasť mňa, o ktorej viem. Okolitá príroda ma toho rýchlo zbavuje, rýchlo som v uvoľnenejšej svojej verzii. Je to tvojou prirodzenosťou. Ak to prijmeš, je to tvoj dar, pretože pod tým je radosť, láska. Prírodu miluješ, je tvojou veľkou súčasťou.

Dnes je krásne počasie na tvoje dobrodružstvo a ty ho vítaš s otvorenou náručou. Keď som sa vrhol do terénu, pichlo ma v kolene. Hlava to zaznamenala: “No, telo sa hlási.” Nijak hlbšie som to však neriešil. Srdce si hovorí: “Nôžky ma nosia celý život a majú právo hlásiť svoje, majú už niečo za sebou. Verne mi slúžia.” Tvoja duša sa teší na čokoľvek na svojej ceste. Úplne na čokoľvek. Si v stave, kedy radosť je tvojím každodenným chlebom. A kde je radosť, je veľká vďačnosť za všetko, čo človek má, mal a môže mať. Tvoja vďačnosť a pokora sú obdivuhodné. Vieš oceniť všetko a všetkých. Z toho pramení prirodzená radosť zo života, z prítomného okamihu.

Ešte blízko ruchu civilizácie na Táloch, trúbiacich áut, narazím na medvedí trus, priamo na svojej ceste. Neďaleko rušného ľudského sveta. Pár metrov ďalej ma víta rozrytá pôda po diviakoch, ďalej cestou zvieracia nora. Všetko na ľudskej ceste. Prišlo mi, že si na ceste prírody možno viac, ako si myslíš alebo ako čakáš. Proste už to máš na svojej ceste.

Razím si cestu hore strmým terénom ako motor. Tempo mám Vysoké. “Ja milujem ešte žiť.” Ozýva sa tvoja duša. Je plná života, elánu. To ma poháňa viac a viac. Trasa je fakt strmá, teší mi to však dušu, telo, vášeň vo mne. Bez spomalenia naberám výšku. Čoskoro sa odkrívajú prvé výhľady na svet podo mnou. Dolina ešte v hmle, slnko sa usmieva na prebúdzajúci sa nový, jesenný deň. Je to nádhera, krása. Slovensko je prekrásne.

Z lesa sa presúvam otvoreným priestorom po vyťaženom lese. Všetko si však už späť berie Matka príroda. Zavnímam smútok tvojej duše. Je jej ľúto, že niektoré veci by robila inak, chcela inak, nestihla inak. Ten smútok je nosený niekde v pozadí, ale brzdí dušu v rozvoji, v zmene. Duša potrebuje rásť, kráčať so zmenou, vyvíjať sa. Nemôže sa brzdiť minulosťou. Ešte sa k tomu vrátime neskôr na tvojej dnešnej ceste. Z pazúrov minulosti ma vytrháva prítomná nádhera všade okolo mňa.

Výška terénu nemá konca, som niekde v prvej polovici a dokonalosť prírody ma prekvapuje viac a viac. Fotím si všeličo, čo si ma zavolá. Tu list, tu kvietok, rastlinku, okolie, ktoré pripomína savany v dokumentoch o prírode. Zafarbené na žlto, červeno a mnoho, mnoho ich odtieňov, spojení, zvláštností. Jeden pohľad krajší ako druhý. Cesta mi dáva zabrať a ja sa pýtam sprievodcu: "Prečo tá náročnosť na cestách duší?" Odpovedá, že práve to dušu oslobodzuje, čistí od nepotrebného.

Pokračujem a tvoja duša mi vraví, že ešte nechce odísť. Že vôbec nechce odísť, ťažko sa bude lúčiť so svetom. Môj sprievodca ihneď odpovedá: “Ešte nikam nejdeš. Si tu. Nikam sa nechystáš." Odchod duše je veľkým uzavretím kolobehu. Skôr je potrebné, aby si sa už nenapájala na svoju minulosť. O tom je dnešná tvoja esencia. Nebrzdiť svojmu rozvoju do radosti, spojením s minulosťou. Máme to všetci tu na Zemi. Svoju budúcnosť spájame so svojou minulosťou. Ako inak, obe sa nás týka. Prejdená minulosť ešte viac. Nový človek, nový spôsob myslenia je však prítomnosť. Tu a teraz. Oprostený od všetkého, čo bolo. Práve to človeka obohatilo, to ho pripravilo na cestu ďalej. A preto nesmieš sa už vracať do minulosti. Ničím. Ani myšlienkou, pocitom. Čo bolo, bolo a malo to tak presne byť. Inak by to nebolo, neudialo sa v hmote. Je to rast. Práve takto duša rastie. Tvoja duša odpovedá: “Posnažím sa.” Sprievodca ťa ihneď zarazí: “Snažiť sa je polovičná práca. Tak aj výsledok bude polovičný. Žiadne, posnažím sa, vyskúšam. Musíš tým Byť. Inak to ani nebude. Byť tým stavom. Jednota. Nič iné.” Tvoja duša sa opravuje: “Tak som tým stavom. Dodávaš s tvojím typickým, skrytým úsmevom.“

Tak sa striedajú moje pocity v stúpaní za tvojou esenciou. Krása, nádhera, pokoj, slnko, radosť, smútok, ľútosť kvôli minulosti. To trvá až k prvému veľkému horizontu, kde prichádza k zmene. Zmene prostredia, terénu, pocitov, energií a niečoho silného zhora. Odpojenie starého vnímania. Si v bode, kedy prebehuješ medzi starým vnímaním a novým vnímaním všetkého. Starý systém obsahuje stagnáciu, brzdenie minulosťou. Drží ťa od nového programu, kde je iba jednotnosť, celistvosť. V novom už nie je možné a potrebné sa napájať na minulosť. Ten nový stav je ďalší krok na raste duše za svojím poznaním. A, že tých krokov máš za sebou.

Tak prichádzam na horizont a zrazu v tých pocitoch zmeny mi v ceste stojí spadnutý kmeň stromu, s malým prechodom pod ním. Okamžite viem a cítim, že po jeho prechode už budú veci inak. Niečo sa veľmi zmení, niečo silné v duši. Silné, no prirodzené, jednoduché, celistvé, aké v prírode proste iba Je. Vôbec teda neváham a s tichou radosťou v duchu sa po štyroch prehupnem pod kmeňom ako lasička, Šup, som na druhej strane a ako som cítil, tak aj bolo. Ihneď mám iné pocity v sebe. Ihneď som ľahší, slobodnejší, bez minulosti, ktorá ma držala vzadu. A ihneď narážam na hnijúci kmeň stromu, v ktorom nevidím nič iné, iba ženské telo. Prichádza mi zhora, že stará žena v tebe skončila svoju púť. Tak aj pôsobí na mňa ten kmeň. Ako mŕtve telo starej ženy. To odpojenie minulosti je okamžité, znateľné, jasné. Už ju nepotrebujem vláčiť.

Tiež sa mení prostredie, ktorým kráčam. Trasa sa zo strmého výstupu, prvý krát púšťa rovnejším priestorom. Prichádzam k rázcestníku s príjemným názvom "Mesiačik". V pozadí sa mi hrdo pýšia vrcholy krásnych Nízkych Tatier. Kosodrevina, skaly, kde tu trocha snehu. Cesta je príjemná, slnečná a po prvom kúpaní vo vlastnej šťave je vítané nabratie trocha síl, rovnejším terénom. Prostredie je veľmi krásne na pohľad. Čučoriedky na potvrdenie skutočnosti prostredia nemôžu chýbať v brušku, tak si ich vychutnávam. Tie na slniečku sú obzvlášť sladké. V tomto období už sladšie nebudú. Ani nemusia, sú výborné. Les strieda kosodrevina a po dlhšom prechode jej kráľovstvom, kde príde druhé kúpanie sa vo vlastnej šťave, vystupujem nad jej výskyt.

Objaví sa mi druhá, skrytá strana pohoria, ktorá ma uchvacuje svojím výzorom. Hraje všetkými možnými farbami. Tie výhľady sú prekrásne, slová nestačia na ich zachytenie. Zvlášť v dnešnom slnečnom, jesennom dni. Po hrebeni sa vlním úzkym chodníkom kosodrevinou dva, tri metre vysokou. Odkrývajú sa mi obe strany krásy Nízkych Tatier. Prichádzam do oblasti Pálenice. Pre niekoho je to len vrchol kopca. Pre mňa dnes, vrchol tvojej esencie a vrchol mojej dnešnej cesty. Cesty, kde som veľa dostal, videl, našiel, pochopil. O pomoci, zmene od vesmíru a prírody ani nehovorím.

Cez mohutnú, nepriechodnú kosodrevinu sa na presný vrchol Pálenice nedostanem. Dostávam pokyn od sprievodcu, aby som našiel miesto tvojej esencie. Skúšam ho nacítiť, ale miesto, ktoré vidím je nedostupné kvôli kosodrevine. Tak spájam v sebe aj pocit, aj realitu. Prvý pokus ma dovedie na maličký priestor v kosodrevine, ktorý po chvíli opúšťam. Druhý pokus o kus ďalej. Chvíľu hľadám, motám sa a rozhodujem sa vrátiť späť na miesto prvého pokusu. Cestou však objavím nenápadnú cestičku, popri väčších skalách schovaných v kosodrevine. Nejako sa prepletiem a to ma dovedie na vyvýšené skaly, s krásnym výhľadom do doliny široko - ďaleko. To je miesto tvojej esencie, ukryté verejnosti, odkryté prírode. Dávam fľaštičku na presné miesto a nechávam pracovať.

Zatiaľ ti píšem odkaz od vzdušných bytostí tohto miesta:

Nad ránom vzišlo slnko svietiť Zemi. Tak narodí sa človek a jeho cesta je aj utrpením. Ale je aj slobodou, kde vďaka láske a tej náročnej ceste objaví sám seba. Svoju podstatu, svoju iskru. Tak znova navráti sa duša po cestách životom do svojho slnka, svojej duše celistvej. Nejde o koniec cesty ale o jej celistvosť. A tak človek uzrel svoju hĺbku, svoju radosť z cesty, svoj zámer cesty, svoju lásku, ktorou celý ten čas bol. Tam končí sa bolesť, tam je zmierenie so sebou, s cestou, s celým bytím. Ty nie si na konci, si v bode celistvosti a pochopíš, že všetko je tým stavom. Všetko presne tak, ako je. Tak pohne sa človek o krok ďalej do bytia, prítomnosti a celistvosti. Ešte len tam začne mať život pocit plnosti, dôležitosti, zámeru, farby, vône, čohokoľvek, čo dáva životu jeho hĺbku a celistvosť. Tak nezúfaj, že bolo niečo inak. To iba cesta ťa viedla do Tu a Teraz. Všetko je večné a všetko je Tu a Teraz. Aký je život v prítomnosti a celistvosti? Plný a celý. Tak nevracaj sa do minulosti. Už si to nemôžeš dovoliť. Si niečím iným, novým. A ty to vieš. Iba, ak by si to vyslovene chcela. Radosť je všade…