ESENCIA "VŠETKO BUDE INAK"

      Na tvojej esencii trasu začínam na začiatku Šútovskej doliny a smerujem do oblasti Mojžišove pramene. Je to obľúbená turistická trasa, takže na ceste stretávam viaceré skupiny rôznych ľudí. Cesta je na začiatku asfaltová. Napriek ľuďom, sústreďujem sa na seba a prírodu, ktorá je tu príjemná. Šútovský potok je zaujímavý a pekný potok, s priezračnou vodou. Nájdu sa tu aj hlbšie jazierka, prepady vody. Napriek tomu, že sa chcem viac sústreďovať na prírodu, príde mi, že viac som v hlave.

Od začiatku cesty ma zamestnáva veľká otázka: " Prečo? Prečo sú veci ako sú na svete a v mojom živote? Prečo žijem to a ono? Prečo to tak je?" Aj keď v sebe viem, že otázka prečo, nie je správna, pretože všetko má svoj absolútny dôvod v božskom tvorení. Je jedno, či sa nám to páči alebo nie. Či tomu rozumieme alebo nie. Takže pýtať sa prečo, nie je celkom správna otázka. To moje vedomie vie, ale aj tak mám v sebe niečo nevyriešené, nepochopené. Chvíľu ma z toho dostáva okolitá príroda. Zvuk silného toku potoka, jeho čaro ma chvíľu lieči.

Striedajú sa mi úseky, keď kráčam sám a keď stretávam ľudí. Počas cesty prírodou osamote som pokojný, spomaľujem, stávam sa okolitou prírodou, som prítomný. Keď dobieham ľudí, ohromne zrýchľujem, aby som ich rýchlo minul a mal znova čas pre seba. Viem však, že zbytočne tam mám boj a odpor. Práve ten sa potom vyvoláva a zhmotňuje na mojej životnej ceste. Snažím sa tomu nedávať energiu, prijať to, ale niekde hlboko je stále otázka: "Prečo? Prečo človek zažíva ten nesúlad?"

Pokračujem a trasa sa stáva viac prírodnou. Čoraz väčšie skaly a strmé lesy sa objavujú cestou. V tomto naladení prechádzam okolo starých bukov, s kadejakými tvarmi kmeňov. Zvlášť jeden pritiahne moju pozornosť a veľmi jasne z neho cítim odpoveď pre teba: "Toto je tvoj hraničný bod, tvoja hranica. Akoby už nastal čas zmeny, proste ďalej už to po starom nepôjde." Nemôže a ani to nie je potrebné. Takýchto stromov je tu v okolí viacej a je to príjemný pohľad na tie tvary, úctu, múdrosť, ktorá z nich vyžaruje.

Cestou si uvedomujem, že sme (obaja) veľa v hlave. Tu sa mi to ani inak nedarí. Nedarí sa mi vnímať prírodu tak, ako chcem. Alebo skôr tak, ako si myslím, že chcem, mám. Ale v tomto bode ešte tomu všetkému celkom nerozumiem tak, ako neskôr na tvojej esencii. Tak to púšťam, snažím sa byť maximálne prítomný a zároveň otvorený. Pri stretnutí ďalších skupiniek turistov ich už lepšie znášam, ale stále niečo nahlodáva moju harmóniu. Nie je to ono.

Pomaličky sa približujem k Šútovskému vodopádu. Prostredie je omnoho viac prírodné. Snehu, ľadu pribúda. Prichádzam k rázcestníku, kde trasa na Mojžišove pramene bočí strmo do kopcov a tým smerom nepokračujú žiadne stopy v snehu. Viem však, že najprv potrebujem ísť smerom okolo vodopádu a pokračovať ďalej k prameňom Šútovského potoka, hlbšie v lesoch. Pokračujem teda ďalej k vodopádu s tým, že sa vrátim a pôjdem na Mojžišove pramene. Čoskoro stojím oproti veľkému Šútovskému vodopádu, kde ma prekvapuje jeho veľkosť. Dlho sa pri ňom nezdržiavam a bočím hlbšie do lesov, smerom k prameňom Šútovského potoka. Tu už ľudská stopa stráca svoju moc. Už po pár metroch sa ocitám konečne v čistej, krásnej prírode Malej Fatry. Nie na turistickom chodníku. Všetko je čarovné, magické, divoké, umocnené hmlami, zimnými podmienkami. Ja a môj pes sme hneď ako vymenený. Pustiť sa, kam sa ti zaľúbi. Všetko je divoko prirodzené. Šmykľavé, dobrodružné, čisté. Ach, aký je to rozdiel.

Zrazu je okolo skalná úžina, ktorá naberá veľmi rýchlo veľké rozmery a rovnako rýchlo sa zužuje. Pohyb vpred je čoskoro veľmi obmedzený. Na mape sú tri vodopády za sebou a ja sa mám dostať k poslednému, tretiemu. Škriabem sa klzkým terénom, ktorý je strmý a musím byť čoraz viac opatrný. Nič tu poriadne nedrží a je mokré, klzké. Už pri prvom vodopáde v lese však je moja cesta na svojom konci. Nie je možné ďalej pokračovať. Prichádzam na kraj mohutnej skalnej priepasti, kde som skončil. V týchto zimných podmienkach sa ďalej nedostanem. Beriem to tak ako to je, pretože už len byť tu, je pre mňa odmenou. Tá divokosť miesta, kúsok od rušnej ľudskej trasy je požehnanie.

Stále mi to však nedochádzalo, o čo dnes v tvojej esencii ide. Začal som mať pocit, že všetko dnes bolo nejak "inak". Iný bol smer, kam som chcel smerovať. Inak to, čo by som chcel. Inak moje očakávania, oproti konečnej realite, ktorá sa deje. Stále mi to nedochádzalo. Nebolo to úplné. Je však potrebné pokračovať. Po chvíli nasávania dokonalosti a divokosti tohto miesta, sa teda poberám späť k Šútovskému vodopádu, ktorý je kúsok odtiaľto. Podvedome očakávam pri vodopáde viac ľudí a myslím si, že ma esencia povedie k Mojžišovým prameňom. Ešte v naladení na vodopády v lese, ma však sprievodca vedie nečakane k Šútovskému vodopádu z inej, lesnej strany, nie ako som prišiel. Miestom mimo turistickej trasy. Znova zdolávam strmý, klzký, premočený, snehový les. Prichádzam bližšie k vodopádu z úplne nečakaného smeru. A vtedy mi to pomaly dochádza: "Všetko bude inak." A predsa to je prirodzené, prítomné.

Som na hrebeni menšej skaly, ktorá delí Šútovský vodopád, od divokého lesa. Kladiem fľaštičku na presné miesto a nechávam esenciu pracovať. Mám ju nechať dlhší čas pôsobiť, tak zatiaľ opatrne skĺznem premočeným terénom k neďalekému vodopádu. K môjmu prekvapeniu, je mi dopriané mať celú tvorbu esencie v tomto bode pre seba. Žiadny turista nie je pri vodopáde. V pokoji si ho fotím. Po chvíli obdivu dokonalosti Matky prírody je čas sa vrátiť na miesto tvorby esencie. Len, čo sa otočím chrbtom k vodopádu, uvoľním sa, za mojím chrbtom sa ozve obrovské puknutie a rana velikánskeho kusu ľadu. Pes odskočil meter z miesta, kde stál od strachu, čo sa za nami stalo. A tou ranou, akoby sa niečo pochopilo, dokonalo, stalo, ukončilo. Akoby niečo nadobudlo platnosť. Vrátil som sa k esencii na skale a pomaly sa vracal k autu. Cestou mi to postupne začalo zapadať do hromady.

 Sprievodca mi hovorí:

Veľa ste v hlave. Žijete predstavu, ako by to malo, mohlo vyzerať. Očakávate výsledok vašej túžby, ktorá je založená na vašej skúsenosti a očakávaní. Skutočné prežívanie života je však v jeho autentickosti, prítomnosti. Vy už tým stavom ste. Nie je potrebné znova zažívať váš božský stav. Vy ste tým, po čom túžite. A v tomto bode je ten rozdiel. Buď si uvedomíte, že máte moc tvorenia a autenticky, skrz seba privediete do hmoty svoju cestu, svoj podpis na Zem alebo si dáte niekoľko ďalších križovatiek, ktoré vás dovedú nakoniec na správnu cestu. Vy už tým stavom ste. To, po čom túžite, vás definuje ako bytosť tu na Zemi. Je však potrebné byť samým sebou. V plnej miere. To je žitie božského na Zemi a vesmír vám bude pomocníkom. Nebojte sa žiť svoje sny. Svoje túžby. Sú to sny a túžby Boha. Boha vo vás. Tak odhoďte masky, poblúdenia, faloše, úbohosti (materializmus). Vy niečím, niekým ste. Ste Bohom na Zemi. A tak ukončite život založený na istotách, prázdnote Ducha. Žite jeho plnosť a tá je zrkadlom radosti, odhodlania, vášne vo vás. Poďte do toho. Čo môžete stratiť? Umelý život založený na klamstve? Vaše srdce vie. Ono vie, čo, kedy, kam.

A to je vlastne odkaz tvojej dnešnej esencie. Hlboký, pravdivý, vesmírny. A aj zemský, prítomný. Ako ho dostaneme do svojich realít, je našou výzvou. Cestou, ktorou kráčame. Neviem to celkom vysvetliť, skôr to správne cítim v sebe. Jednoducho Viem. A po tvojej dnešnej esencii som pochopil, že " Všetko bude inak." Pochopil v novom uhle, v novom vnímaní. Vnútornom pochopení. Prítomnom, pevne danom pochopení.

Už to je inak. Inak ako očakávame, inak ako si myslíme. Preto sa nedeje to, čo chceme. Pretože nie sme plne samými sebou. Cestou späť, ponorený do svojich myšlienok, som skoro narazil do jelenice. Stála na tom najnepravdepodobnejšom mieste. Na rušnej turistickej ceste, blízko dediny, kde nedávno prešli turisti. Keby ma na ňu neupozornil môj pes zavrčaním, ktorého tiež úplne prekvapila, tak do nej narazím. Stála a čakala (asi na nás) pár metrov od nás. Čakám takéto stretnutia hlboko v lese, ale iba sa to prítomne deje. Tu a teraz. Tak, ako je potrebné.

Záver príbehu nie je žiadny. Vlastne my sme jeho záverom. Na nás je, ako to bude pokračovať. S  novým vedomím, že všetko bude inak, teraz tvoríme ďalšiu časť svojho príbehu, svojej cesty.

Dnes však bolo dôležité prijať a uvedomiť si to, čo je dané, čo sa deje, čo sa bude diať.

Posolstvo - pevne daný prítomný odkaz zhora: " Všetko bude inak."