ESENCIA VYKROČENIA

  Tvoju esenciu začínam pod velikánskymi, čarovnými Súľovskými skalami v obci Súľov. Všetko je tu obkolesené kamennými obrami, ktorý nemo, no hrdo pozorujú svet. Opúšťam auto a s radosťou vyrážam lesným chodníkom, hlboko medzi skaliská do oblasti nazývanej Brada. Je síce zamračené počasie, ale cítim tvoju radosť pri spojení s prírodou. Vychutnávam si čerstvý vzduch, cestičku stúpajúcu hlbšie a hlbšie do prírody. Cestou sa vytešujem z veľkého množstva prvých jarných kvetov, ktoré na tmavom podklade opadaného lístia žiaria a robia svet krajším. Je ich tu veľa. Žlté, fialové, ružové kvietky. Jar je tu.

Duša ožíva a čím viac stúpam vyššie, tým viac sa vo mne všetko prebúdza. Uvoľňuje sa telo, zhlboka dýcham. Kráčam si spokojne po pohodlnej ceste a z ničoho nič oproti mne kráča čierny, stredne veľký pes. Obaja vôbec nezastavujeme, akoby sa odohrávalo niečo, čo sa má a neovládame to - nie sme tým. Bez zastavenia míňame jeden druhého. Iba sa bez najmenšieho záujmu pozrieme na seba a minieme sa. Rýchlo, priamo. Ja si idem svojím smerom, on svojím. Ja viem, čo chcem a kam idem a on rovnako. Zároveň obaja vieme, že minúť sa bolo potrebné. V sebe viem, že ten pes je niečo ťažké, nepríjemné, čo navždy odchádza z tvojho života. Odchádza v rovnováhe, spracované, pretože ty ideš smerom hore a ono smerom dole. Proste iba vieš, že už to odišlo a ty si to prítomne zažila. To je všetko, nič viac. Žiadne emócie. Ostal vo mne pocit úľavy.

Po chvíli prichádzam na prvú vyhliadku zo skaly, kde sa prvýkrát otvára síce malý, ale predsa pohľad na jedinečnosť tohto miesta. Je to určite iba rozohriatie. Skaliská naberajú na veľkosti a pomaly sa dostávam na hrebeň kopca, kde skaly ukazujú svoju plnú krásu. Sú veľké až obrovské. Som ako v kamennom meste. Tu vládnu skalní obry. Duša sa chce rozletieť na všetky svetové strany. Neviem, kde sa najprv pozrieť. Chcel by som byť vpravo, vľavo, hore na najvyššej skale - všade. Je to paráda.

Chvíľu som v úžase, ale čím viac sa blížim k cieľu, k vrcholu Brada, som nepokojný. Niečo mi chýba. Veľmi bytostne. Nie je to vôbec ono. Necítim sa dobre vo svojom tele, vo svojom živote. Viem, že som dobre na svojej ceste, ale niečo mi veľmi chýba. Kráčam ďalej, nespokojnosť sa hromadí. Prechádza do nervozity. Potom sa pustím nenápadnou cestičkou a spoza obyčajného terénu sa ocitám na skale, kde sa mi naplno otvorí výhľad na celú kotlinu pod skalami. V sekunde nespokojnosť zmizla ako dym. Nádherný výhľad zasiahol celé moje bytie. Toto som hľadal. Pre toto som sem prišiel. Toto mi chýbalo. Všetko vo mne je spokojné. Toto potrebuješ.

Hneď sa automaticky postavím na hranu skaly, kde podo mnou je smrteľná výška. Strach ti zviera dušu, nohy ti zdrevenejú a ty vieš, že sebe menší neopatrný pohyb je veľkým rizikom. Na samom okraji skaly si však vychutnávaš život a výhľad najviac. Nie je to zbytočné riskovanie, pokúšanie. Je to tvoja poloha, kedy zhlboka, voľne dýchaš - cítiš, že žiješ. Sem patríš. Znova si živá a žiť ťa baví. Skrátka je to tvoje miesto, kde ožívaš. Je to úžasný pocit. Uvoľnenie. Akoby som našiel to, čo mi chýbalo. Nebolo to cestou, ale tým, ako som na ceste. Môj pocit, že žijem.

Viem, že tvoja esencia bude ešte asi pol hodinu pochodu, mimo cesty využívanej ľuďmi, a tak kráčam ďalej. Na vrchole, popri skalách Brady, veľmi strmým terénom schádzam druhou stranou skál smerom dole. Nohy sa mi kĺžu po mokrom lístí. Balancujem, ale som veľmi istý zvnútra. Sebavedomý a cítim veľkú ochranu zhora od bytostí a vesmíru. Som si istý sebou, smerom kam kráčam, ale najviac ma teší, keď sa pohybujem na hrane. Robí ma to spokojným, keď prekonávam svoje hranice. Prichádzam na prudší zráz a tu už potrebujem trocha šplhať po skale. Zoskakujem do prudkého kaňonu. Po obidvoch stranách sú skoro kolmé skalné steny. Padnem po kolená do spadaného lístia a viem, že som na mieste tvojej esencie.

Trávnatý výbežok medzi skalami po ľavej strane. Dávam fľaštičku s esenciou na presné miesto. Nechávam esenciu pracovať a píšem ti tvoj odkaz od prírody. Keď ho píšem, začne pršať. To krásne umocňuje toto požehnané miesto. Prekrásne miesto, kde v dokonalej harmónii nažíva les a veľké skaly. Všetko je tu dokonalosťou, pokojom, krásou. Dokonalá krása slovenskej prírody. A my sme jej súčasťou. 

Tu je tvoj odkaz:

Tvoj čas je mojím časom. Povedal Boh a myslel tým duše, ktoré prišli na Zem slúžiť. Odovzdávať božské žiarenie svetu. Tvoja duša je taká. Odovzdaj svetu svoje svetlo, žiarenie. Nenájdeš ho vonku, mimo seba. Ale vo svojom srdci. Poď a vykroč. Nečakaj na zázrak. Sama si zázrakom. Tvoja cesta je spasením, voľbou k životu v radosti, odvahe, láske a porozumení. Práve to porozumenie je kľúč k tvojmu posunu. Porozumieť, ale sama sebe. Stačí počúvať srdce. To volí tvoj smer, tvoju myšlienku, tvoju cestu, zámer. Odovzdaj sa jeho vedeniu, ale hlavne vykroč. Cesta je dlhá, ale práve vykročenie ti prinesie novú radosť a lásku. Je to voľba vo výzve. Výzva čaká. Je na každom kroku. Stačí si zvoliť a vykročiť. Zvolením srdca sa ti rozhýbe telo a krok. A ty znova začneš žiť. Tvoj čas je mojím časom. Povedal Boh duši a ona sa usmiala. Pretože, prišiel čas.