ESENCIA VNÚTORNÝ MUŽ

    Tvoju esenciu začínam na okraji obce Tatranská Javorina a smerujem do oblasti Jelenie sedlo. Po prebehnutí malého úseku civilizácie na okraji dediny, prudko odbočím do tunajších lesov. S radosťou, že začína dobrodružstvo tvojej esencie. Len, čo som vyštartoval, ihneď po pár desiatkach metrov bum - prekážka. Hneď od začiatku. Akoby som narazil do steny. V ceste je širší tok tatranského potoka. Chcem to obísť z pravej strany, ale prúd vody je silný a voda je hlboká. Polozamrznuté koryto s priezračnou, ľadovou vodou ma zabrzdilo. Vyzerá to, ako ťažko riešiteľná situácia.

Pri pohľade vpravo, sa mi zapojí hlava na vyriešenie problému. Ten, však smerom vpravo nemá riešenie. Potok je posiaty veľkými, okrúhlymi, hladkými balvanmi. Bez možnosti  ho prejsť. Smerom vľavo ma volá riešiť problém vnútro (duchovno, intuícia). Prejdem kúsok cesty nadol, ale ani tam nie je možnosť potok prejsť bez namočenia. Tvoja duša je od začiatku esencie so mnou a nevidí riešenie. Nevie si pomôcť. Nevie ako ďalej, je bezradná. Srdce sa prudšie rozbúcha. Vo mne sa úplne automaticky, bez rozmýšľania spúšťa mužské riešenie problému. Proste do toho vbehneš, nevieš ešte ako, ale vieš, že to vyriešiš. Rýchlo, priamo si poradíš. Ako vždy. Vôbec nepochybuješ.

Nasadzujem si oceľové hroty (mačky) na topánky, aby som sa nešmýkal na ľadových plochách na potoku a po pár pohľadoch na tok, sa smelo púšťam na druhú stranu. Cesta sa sama ukáže, ak sa smelo ňou pustíš. Jeden väčší skok, trocha risku a som na druhej strane.  Srdce ešte stále rýchlejšie búcha, aj keď už je problém vyriešený. Rovnako rýchlo sa ale aj ukľudní. Ani to nebolo také ťažké, ako sa na prvý pohľad zdalo. Púšťam sa rezko trasou podľa mapy.

Najprv smerom okolo potoka, postupne pôjdem na vrcholy okolitých kopcov. Je pomerne dosť snehu, našťastie, celou tvojou esenciou vedie ľudská stopa a dve psie stopy. Tie mi uľahčujú pohyb v teréne. Napriek tomu, že máš pocit, že tvoja cesta je náročná, ver, že to môže byť omnoho ťažšie. Stačí, že by cesta nebola prešľapaná a bol by to obrovský rozdiel, ak cestu prešľapávaš sama životom. Tvoju cestu už v minulosti niekto prešľapal (predkovia). Len vytrvaj. Ak sa uvoľníš, odovzdáš ceste, cesta sa sama nastaví tak, ako potrebuješ. Ako neskôr sám zistím, na tvojej dnešnej esencii. 

Ako tak kráčam, prichádza mi uvedomenie, že potrebuješ skúsenú mužskú energiu. Muža, ktorý je celistvý, rozhodný, skúsený, plný disciplíny. Ktorý si vie poradiť, vyriešiť, rozhodnúť sa, vytvoriť, čo potrebuje. Od začiatku trasy ma zaujala v snehu stopa, ktorá mi silno pripomínala vlčiu energiu. Najprv bola iba jedna. Dlhší čas trasou okolo potoka, som mal neustály pocit, akoby som bol sledovaný vlkom. Taký zvláštny pocit opatrnosti, ostražitosti v pozadí tvojej duše. Viackrát zavnímam tento strach tvojej duše: "Bojím sa, čo všetko sa môže udiať, pokaziť." Ozve sa ženské vo mne. "Pravdou ale je, že skutočné je to, čo sa udeje." Ostatné je veľakrát naše strachy, obavy a veľakrát sú neopodstatnené, ako sa nakoniec ukáže. V ženskej energii, je to však také bežné. Ste opatrné.

Trasa prudko mení smer a začína strmý výstup k veľkým skalám, ktoré na mňa vykukujú niekde z veľkej diaľky. Tam aj prestáva pocit prenasledovania. Uvedomujem si: "Čo, ak tá potreba mužskej energie je tvoj vnútorný muž?" Sme nositeľmi oboch energií. Muž má v sebe vnútornú ženu a žena má v sebe vnútorného muža. V tom prípade už tú mužskú energiu máš. Si jej nositeľom. Ak ju nájdeš v sebe, potom môže prísť rozhodný, skúsený, celistvý muž aj navonok, ak je potrebný. On to len bude zrkadliť. Je potrebná však vnútorná rovnováha, vnútorné nastavenie. Tak funguje vesmír.

Odhodlane sa zahryzávam do strmého zasneženého kopca. Po chvíli je však cesta zrazu zavalená popadanými stromami, tak sa púšťam kolmo nahor voľným terénom lesa. Mimo pohybu mojej trasy. V okamihu cítim ten rozdiel. Kráčať, ako tak cestou, a kráčať úplne voľným, divokým terénom. Hneď viem, že to nie je cesta pre teba. Nepúšťaj sa voľným terénom, drž sa istej, širokej cesty v tvojom živote. Nie je to pre teba, to ty vieš. Nie si na to stvorená, stavaná. Ostaň na prejdenej ceste. Dôležité pre teba. Takže radšej sa vraciam na lesnú cestu, aj keď zasneženú. 

V diaľke vidím krásne zasnežené vrcholky skál. Teším sa na nich. Už to nie je ďaleko. Čoskoro som na vrchole a vychutnávam si krásne pohľady. Nie sú to klasické, čisté skaly Tatier. Je to spojenie Tatier a Veľkej Fatry. Príjemné, krásne spojenie skalných obrov a lesa. Čakal som, že trasa povedie hrebeňom celý zbytok tvojej esencie, ale ona klesá do doliny. Cesta kopíruje krajinu. Tak, ako sa veľké skaliská krútia, tak cesta pokračuje rovnakým smerom nadol.

Do Jelenieho sedla mám ešte kusisko cesty. Zo začiatku som sa stále chcel na trase pomerne dlho ponáhľať. Čím skôr dosiahnuť cieľ, aby už nastala zmena. Ale to tak nefunguje. Prebehneš svoj život ako z rýchlika a veľa zameškáš. Uvedomíš si to, až keď bude neskoro. Vychutnávať si cestu tak, ako je. To je pravé žitie života. Nech je cesta akákoľvek, vnímať ju plne, s otvoreným srdcom. Len tak nezmeškáme nič zo svojej cesty a ešte získame maximum. Pochopenie, uvedomenie. Prítomné Tu a Teraz. A to je najviac. Tieto uvedomenia dostávam pri pohľade na potok nižšie v doline. Mám tam prítomný pocit uvoľnenia, lásky, radosti, harmónie.

Pokračujem dolinou nižšie a nižšie. Som viac v lese, sneh je mäkký a viac sa zabáram, ťažšie sa mi kráča. Pozerám v mape, som tak v dvoch tretinách dnešnej cesty. Odhodlane zrýchlim a chcem kráčať do zvoleného cieľa. Po chvíli ma sprievodca zastavuje. Prudko zabrzdím, obzriem sa vpravo a zaujme ma neprehliadnuteľný kolík s červeným hrotom, v kopci nad potokom. Hneď cítim, že dôležitý je ten hrot, ktorý ukazuje smerom hore - na Nebo. Ten pohľad smerom hore je pre teba dôležitý. Pochopil som to, po dopísaní tvojho odkazu.

Napriek tomu, že som bol rozhodnutý kráčať ďalej inam, tak ani nevieš kedy a príde nečakane to tvoje. To pravé, orechové pre teba. To, čo hľadáš v živote. Proste to príde z čista - jasna. Ľahko, nečakane. Toto tu je dnešné miesto tvojej esencie. A všetko vo mne je spokojné. Srdce, duša aj telo, ktoré má celkom dosť a ešte potrebuje absolvovať cestu späť. Viac do kopca, ako z kopca v zasneženom teréne. Ku kolíku sa musím dostať cez potok, ale ide to ľahko. Fľaštičku kladiem ku kolíku a nechávam esenciu pracovať. Mám ju dať do tieňa, aby si hľadala, sledovala svetlo. Tak aj konám. 

Zatiaľ ti píšem odkaz od vyššej múdrosti miesta tvojej esencie:

Posvätná je chvíľa tvoja. To mĺkve, smutné sa stane radostným. To natešené a pochabé sa stane múdrym. To čisté a nevinné sa stane Božským. Prejde bolesť hlavy, pretože hlava pochopí, že jedným s cestou je. Jedným s vesmírom je. Obzrie sa hore a pochopí. Musí byť však na to čas. Prítomný, Božský, celistvý, pretože čas je prítomnosť. Tak sa zvedomí to pravé, to podstatné. Iba tak. Bum a je to. Pretože nastal čas...