ESENCIA UVOĽNENIA

     Je ráno. Deň tvojej esencie, opúšťam auto na Poľane. Posledné dni výdatne snežilo a už len to stačí na úžasný pocit v horách. Akoby mojím príchodom slnko naplno vykuklo na oblohu a rozlialo svoju žiaru po celom okolí. Tou nádherou sa mi rozžiaria oči. Stačí tak málo. Ďakujem Matke Zemi, Matke Prírode, Bohu za tú dokonalosť. Mohol by som ísť otvorenou lúkou, ale mňa to ťahá ísť lesom. Zo slnečnej lúky teda pokračujem lesom, kde je tieň. Ale mne to nevadí, práve naopak. Sneh po kolená, brodím sa panenským priestorom. Duša je slastne spokojná ako bábätko, ktorému nič nechýba.

Esenciu máš dole v údolí pri vodopáde Bystré, ale ja viem, že sprievodca ma povedie veľkou okľukou lesom, mimo turistické trasy. Milujem tieto trasy. Iba ja a príroda. Celá vo svojej prirodzenosti. Rovnako viem, že tvoja esencia bude o uvoľnení. Cestou mi prichádzajú vety, že si správne na svojej ceste tak ako si. Chce to len uvoľniť - hlboko, prítomne v duši. Dolu strmým kopcom kráčať vo veľkom snehu je príjemný pocit. Nohy ti idú samé, sneh akoby kráčal za teba. Skoro žiadna námaha a veľká sranda. Cítim, že si v lese doma.

Zavedie ma to k riadne strmému spádu a tu cítim tvoje ľaknutie. Zaváhanie, strach, či sa niečo nestane. Hľadám očami inú cestu, ale sprievodca ma posiela kolmo dole. Znova sa uvoľňujem. Tentoraz v myšlienkach a užívam si zostup dole. Keď sa odovzdáš svojmu vedeniu, pocitu, nič sa ti nestane. Uvoľňujem sa viac a viac, neskutočne si to užívam. Po chvíli sa zastavujem v strede kopca. Na jeho vrchole si váhala a teraz ma tu, v jeho strede naplno zasahuje ticho lesa. Práve tu a teraz v tomto požehnanom lese, v tejto chvíli. Cítim, že miluješ ticho. Ach to požehnané ticho tu. Zatváram oči a ticho ma totálne rozkladá. Cítim len svoju podstatu, dušu. Ticho ma rozmazalo po okolí, som akoby v tranze. Cítim to hlboko v sebe, aj na fyzickom tele. Ach to úžasné ticho. Nechce sa mi prebudiť.

Otváram oči a skoro nič sa nezmenilo, iba som vedome na tomto mieste. Krásne pocity. Sprievodca ma vedie okolo veľkých skál a znova inam než plánujem. Ale vôbec neváham. Prichádzam na úpätie veľkej skaly, ktorá je schovaná medzi stromami. Podo mnou je ešte obrovská časť údolia a ja som ako na vrchole neba a pozerám na tú požehnanú zasneženú krásu v tichu. Ticho ma znova objíma do svojej náruče. Ach to ticho, tak mi chýba. Ticho, uvoľnenie.

Začínam šamansky spievať, liečiť tvoju cestu. Zatváram oči a rozbiehajú sa obrazy:

Si indiánka v indiánskom stane, ľahneš si na posteľ s kožušinami. Si pripravená odovzdať svoje uvoľnenie Bohu. Ľahneš si, po chvíli sa chceš postaviť. Nejaké ruky ťa pokojne ukladajú späť a ty sa už nebrániš. Fyzické telo sa uvoľnilo a začalo padať dole do svetelného prázdna. Cítim, že to sú tvoje energetické telá a padáme stále viac do hĺbok svojej podstaty. Z fyzického tela klesá dole mužské a ženské telo v milostnom objatí. To sú muž a žena v tebe. Po chvíli ďalej padá iba žena v tebe. Stále hlbšie a hlbšie. Od prvej chvíle sú tam pocity príjemné, odovzdané, uvoľňujúce. Ako padá žena v tebe zachytávajú ju obrovské ruky Boha. Mäkučké, žiarivé, ochranné. Padanie zastalo. V tých rukách sa prebúdzaš, vstávaš a si novou ženou. Stále spievam šamanským spevom, ktorý mi prechádza do spevu radosti a oslavy. Mám chuť tancovať a poskakovať na snehu. Radostne spievam a vidím ťa roztancovávať sa. Tancuješ, točíš sa, raduješ. Pretancovala si sa do svojho uvoľnenia. Všade cítim skutočné, bytostné uvoľnenie. O tom je tvoja esencia. O uvoľnení, že všetko je dobre. Si správne, len sa uvoľniť. Ja sa vraciam do reality, ukončujem spev a pokračujem v tvojej esencii.

Doteraz som kráčal údolím dole, teraz ma čaká opačná cesta nahor. Brodím sa hlbokým snehom prudkým, strmým kopcom Poľany. Mimo turistických trás, v divočine slovenských lesov, čo nesmierne milujem. Prichádzam k vodopádu Bystré, ktorý je čarovno - prírodný. Milujem ho. Je rozprávkovo zamrznutý. Viem, že ti budem robiť odkaz od Pani vody vodopádu, ale nie, kde by ju všetci čakali. Vo vodopáde. Sídli mimo vodopádu, ďaleko od ľudí, v nenápadnej časti potoka, ktorý je v lese nad vodopádom. Znova krásne pocity chôdze vo veľkom neporušenom snehu. Telo, duša, myseľ - všetko sa teší, užíva si. Kráčam popri potoku s veľkými kameňmi, ale všetko je zasnežené kopou snehu, takže vôbec to nepripomína potok. Sprievodca ma vedie na konkrétne miesto. Kľukatý potok v lese. Prichádzam k miestu tvojej esencie - nenápadný strom tesne nad potokom. Prosím Pani vody o pomoc a povolenie pristúpiť k nej. Už ma čaká. Zvítame sa, krátky rozhovor a fľaštičku kladiem na presné miesto. Otváram ju, nechávam pracovať.

Sadnem si kúsok ďalej a píšem ti odkaz od Pani vody pre teba:  

Milovaná bytosť vody. Tvoj živel je voda. Voda prináša a odnáša všetko v jednom okamihu. Všetko sa deje Tu a Teraz. Tvoje telo je unavené, ale tvoja duša plná života jest. Kde je chyba? Nikde, dieťa moje. Musí byť únava, aby mohlo prísť uvoľnenie. Všetko je správne Tu a teraz. Tvoja duša sa práve uvoľnila. Uvoľnila až na bunečnú úroveň. A to stačí. Stačí, aby voda v tebe prúdila správnym smerom. Aby energia bola uvoľnením a spasením. Tvoja cesta prúdením jest. V ľahkosti, v láske, bytí. Nič tomu nebráni. Iba cesta človeka, ktorý namiesto prúdenia vody, žije vyschnuté koryto. Nechaj prúdiť vodu v sebe, myšlienky v sebe, energiu v sebe. Aby sa voda stala prítomnou, celistvou. Potom si otvoríš radosť vodných víl, šum potôčika, ticho lesa, prítomnosť samotnú. Užívaj si prúdenie, nie myslenie.   

Po dopísaní odkazu a veľkému poďakovaniu Pani vody za jej pomoc, jej múdrosť, sa plný krásnych dojmov poberám k autu. Čaká ma najstrmšia časť kopca, záverečný úsek tvorenia dnešnej tvojej esencie. Je to fyzicky náročné, ale veľmi si to vychutnávam a prechádza mnou obrovská vďačnosť bytostiam prírody. Za ich čistotu, múdrosť a lásku, ktorú nám neustále ponúkajú napriek tomu, že to je veľakrát jednostranné. 

Poďakuj v sebe za pomoc Matke Prírode, Matke Zemi, bytostiam prírody a vesmíru.