ESENCIA STRACHU
Je letné, aj keď zamračené ráno a ja sa balím na dnešné vytvorenie esencie. Ako vždy som už myšlienkami v lese a duša sa mi oslobodzuje, už len pri pomyslení na to. Môj pes Linda je ladným skokom hneď v kufri auta a môžeme vyraziť. Po príchode k lesu opúšťam auto a dostávam sa do zvláštneho stavu slobody, radosti. Ako malé dieťa, chcem čo najskôr byť hlbšie v lese a dýchať čerstvú vôňu prírody. Je to pre mňa potrava tela, duše aj Ducha.
Cesta ma vedie strmým výstupom na vrchol kopca, kde si dobre máknem, ale presne to mám veľmi rád. Cestou sa spájam s prírodou - ja to nazývam, že sa rozkladám, stávam sa prírodou. Dokonale si to vychutnávam. Každá bunka je priestorom okolo mňa a priestor je mnou. Slová mi na to nestačia, jednoducho som. Prechádzam vrcholom kopca, všade hustá, bohatá zeleň. Všetko živé a neživé si užíva hojnosť letného obdobia.
Vyrazil som skoro ráno a v lese je pokoj viac, než inokedy. Sprievodca mi popisuje miesto kam pôjdem a ja ho z diaľky vidím. Je to asi jeden kilometer na protiľahlom svahu. Zrazu padne výstrel. Zastavujem sa, môj pes Linda je hneď pri mne. Veľmi sa bojí výstrelov zo zbraní. Bolo to dosť blízko, pomyslel som si. Ale niekde z oblasti, ktorá bola za miestom esencie. Tak som sa vydal ďalej.
Asi po piatich minútach to začalo. Padol znova výstrel a hneď za ním paľba ako na strelnici, kde strieľa dvadsať ľudí. Pochopil som, že som v prebiehajúcej poľovačke. Veľkej poľovačky, keďže streľba neprestávala. Spolu so psom a v maskáčovom odeve. Problém bol, že to bolo veľmi blízko a vo veľkom počte. Niekde predo mnou, kam som sa mal dostať. Pre istotu som si sadol na zem a rozhodujem sa čo ďalej.
Bolo mi však jasné, že potrebujem ísť na konkrétne miesto pre vytvorenie esencie a práve tieto okolnosti nie sú náhodné. Prečo sa to deje, som pochopil neskôr. Strach ovládol moje telo a myseľ. Tak som poprosil o ochranu zhora pred nejakým ostrostrelcom a išiel som si pre to, na čo som sem prišiel. Dorazil som na presné miesto a riadil sa pokynmi sprievodcu na prípravu esencie. Otváram fľaštičku a začínam písať dôležitý odkaz.
Prechádza mnou veľké množstvo emócii, od strachu, cez odvahu, povinnosť dokončiť prácu, vnútornú silu toho, že sa nič nestane. Pocity ochrany zhora, nasledovania seba samého a mnoho ďalšieho. Asi v polovici písania odkazu, tak ako strelecké palermo začalo, tak aj v sekunde utíchlo. V diaľke som začul štekot psov a postupné doznievanie zvukov, ktoré nie sú výtvorom prírody, ale človeka.
Pomyslel som si, ako by pozeral na mňa poľovník, keby ma tu našiel sedieť so zápisníkom a ceruzou v ruke. Nič také sa, ale nedialo a ja som v kľude dopísal odkaz. Cítil som obrovskú ochranu, že sa mi nič nemohlo stať, ale potreboval som si ísť za svojím. Po pokyne ukončenia esencie od sprievodcu, som výtvor prírody spolu s batohom dal na chrbát a rozhodol som sa pomotať po okolí. Samozrejme bokom od centra poľovačky.
Bol to pre mňa zaujímavý zážitok, ktorý som pochopil až neskôr. Esenciu som odovzdal majiteľke a s odstupom času som dostal spätnú reakciu. Vtedy som pochopil dôvod okolností, ako esencia vznikala. Majiteľka prechádzala veľkou zmenou v pracovnej oblasti. Musela sa postaviť sama za seba, veľkému tlaku okolia. Musela nájsť vnútorný pocit ochrany zhora, postaviť sa strachu a dokončiť svoju prácu napriek tomu, čo sa bude diať okolo nej. Presne ako okolnosti, za ktorých sa esencia tvorila.
S veľkou pokorou som pochopil potrebnosť a dôležitosť esencií na ceste človeka. Človeka, ktorý je na to pripravený. Rovnako, že všetko, čo sa deje pri príprave esencie je neskutočne dôležité a potrebné. Nevykonávam nič bez pokynov môjho sprievodcu a pokynov prírody. Esencie sú. Tvoria sa prirodzeným procesom. Ja som iba kanálom na zhmotnenie esencie, za čo som neskutočne vďačný.
Za dokonalosť vesmíru.