ESENCIA SRDCA

     Opúšťam auto v ústí Žiarskej doliny a smerujem do oblasti Tri kopy, vysoko nad Žiarskou dolinou. Trasa začína asfaltovou cestou, ktorá po chvíli prechádza do lesa. Veľmi som sa tešil na tvoju esenciu, o ktorej viem, že bude vzdušná a radostná. Tak to je od prvej chvíle. V lese je teraz všade plno života na prasknutie. Vtákov, hmyzu, farieb, vôní, zvukov a ak je človek odmenený prírodou aj stretnutím zvierat. Cítim ťa od začiatku esencie. Tvoju radosť, lásku a zvedavosť, ktorú máš pri spojení s prírodou.

Na typicky kamennej, tatranskej ceste je viacero príjemných drevených lavičiek cez potok, plný vody tečúcej z kopcov. Lavičky tu pasujú dokonale. Vrcholky kopcov sú ešte pod zvyškami snehu, takže vody v potoku je dostatok. Kráčam a prihovára sa mi tvoja duša: „Nemám sa zle v živote. Mám veľa, som vďačná za mnoho v mojom živote. Veľa si vážim. Milujem dar žiť život.“ Pokračujem ďalej, vychutnávam si tunajší les a čarovné prostredie, ktoré ma láka na prekrásne, zasnežené vrcholy kopcov. Kde-tu mi ich postupne odhaľuje pohľad z rôznych uhlov a úsekov cesty. Sú hodne vzdialené, no viem, že čoskoro budem pozerať na dolinu z hora nadol. Vôbec sa neponáhľam, nič ma nenúti byť pod tlakom. Užívam si naplno krásne počasie a ešte krajšie výhľady počas cesty.

Z lesa sa vynorím, na k tebe patriaci otvorený veľký priestor celej doliny. Z ľavej strany je obrovská časť lesa vyťažená-holá. Hneď oproti nej z pravej strany je neporušený veľmi strmý, nádherne zelený les. Presne taký pocit mám v tom okamihu aj v duši, v srdci. Akoby srdce tvorili dva svety. Na jednej strane ho tvorí byť človekom, čo predstavuje ľavá strana doliny. Činnosť človeka (ťažba) ale zároveň tvoja minulosť doteraz. Na druhej strane ho tvorí byť podstatou, vnútornou radosťou (sama sebou). Úžasná sviežosť, vášeň zdravého lesa na pravej strane doliny. Už len pohľad stačí na pokoj a mier v srdci. Tvoja budúcnosť. Tu sa cítim spokojne. Srdce mám v ten moment v dokonalej rovnováhe, harmónii, pokoji. Je zmierené a vďačné tvojej minulosti a zároveň radostné, naplnené pri pohľade na pravú stranu lesa-prítomnosť, budúcnosť. Tieto dva svety sú presne jeden oproti druhému. Jeden pozdĺž druhého. Tvoria tak túto dolinu a je to prirodzené. V harmónii.

Hlboko dole podo mnou buráca dravý, silný, snehobiely potok. Každým ďalším krokom sa mi približujú vrcholky kopcov, kam smerujem. Sú ešte veľmi vzdialené ale cítim ich. Ich majestátnosť, veľkosť, slobodu, vášeň. Kráčam a znova počujem tvoju dušu: „Čo by som tak ďalej robila? Čomu sa venovala? Niečo iné. Niečo užitočné, tvorivé, prírodné. Neviem čo, ale viem, že niečo vymyslím. Na niečo prídem. Niečo s prírodou. Vášnivé, nové, iné, radostné, lákavé. Plné života. Určite na niečo prídem.“

Trasa mi ubieha, vychutnávam si pohľady na všetky strany. Plním sa nimi. Kráčam a kráčam dlho k Žiarskej chate, ktorú rýchlo obehnem a tam sa začína terén dvíhať k nebesám. Viac a viac a viac. Chodník je často zalievaný ľadovou vodou, tečúcou z topiaceho sa snehu z vrcholov. Snehové polia so stúpajúcou nadmorskou výškou začínajú byť častejšie a o chvíľu kĺžem po snehu pomedzi kosodrevinu. Vzdialené vrcholky kopcov už nie sú také vzdialené. Zrazu som pod nimi a stávam sa ich súčasťou. Pohľady sú prekrásne. Stúpam až na vrchol, na miesto tvojej esencie. Iba tam je čistota a vibrácie potrebné na tvoju dnešnú esenciu. Uvedomujem si ako vzdialené kopce sa zmenili na priestor okolo mňa. Tááák dokonalý, majestátny. Ich veľkosť, nádhera, pokoj a pokora mi plnia dušu.

Opakovane, dookola a znova sa nimi nadchýnam a uvedomujem si malosť človeka v harmónii prírody. Som hnaný Duchom a hory z teba dostanú všetku pýchu, všetko, čo nepotrebuješ. Fyzickou námahou pri výstupe vysajú z teba všetko a ostane iba čistota, majestátnosť, pokora a vášeň týchto hôr. A znova, keď už chceš zastať, telo je unavené, znova z teba vytiahnu ľudskú malosť. Oddelenosť prestáva tvoriť bariéru a človek je jednou veľkou pokorou, vďačnosťou, tichosťou, majestátnosťou hôr. Žiadne nepotrebné myšlienky. Proste nič. Ticho, súlad, pokora, láska, údiv, vášeň. Iba si. Nech sa pozriem kamkoľvek, žehnám dokonalosti Matky prírody.

Dostávam sa na hrebene kopcov, ktoré ma vedú do Smutného sedla. Tu si človek uvedomuje znova veľkoleposť, majestátnosť hôr. Žiarska chata podo mnou je ako mravček v diaľke. Zo sedla potrebujem prudko vystúpať na vrchol Tri kopy. Značenie nie je dobre vidieť, tak sa proste púšťam kolmo na vrchol. Leziem skaliskami kade-tade. Od sedla sa odkryla opačná strana hory a priniesla silný vietor. Opatrne leziem, lebo kúsok nepozornosti v silnom vetre a zrázy podo mnou mi pripomínajú moju malosť na tunajšom mieste. Nárazový vietor je tu pánom a ja mu neskúšam odporovať. Ani to nejde.

Výhľady v dnešnom počasí sú však na nezaplatenie. Nádherné, prekrásne. Na všetky smery. Šplhám sa na konkrétne miesto, vlastne na najvyššie miesto na vrchole Tri kopy. Neskutočne som vďačný za tie prítomné pohľady, pocity, spojenie s tunajšími horami. Je to niečo jedinečné. Z druhej strany skalnej steny vidím pod sebou zamrznuté plesá a výhľad široko-ďaleko. Kladiem fľaštičku na konkrétne miesto a nechávam esenciu pracovať.  Tichučko, vďačne, pokorne si sedím pod vrcholom a prihováram sa horám, vzdušným bytostiam, ktoré tu žijú. Iné ani netreba. Iba byť. Taký aký som, tu, kde všetko iba je. Také aké je.

Zatiaľ čo sa ti tvorí esencia, píšem ti odkaz od vzdušných bytostí:

V majestátnosti a pokore hôr je vášeň. V majestátnosti a pokore hôr je život. V majestátnosti a pokore hôr je smútok. Je to však smútok tvorenia, kde najväčšie tvorenie, Boh, je tichý a pokorný. Tichý a pokorný k tým, čo život si cenia, vážia a obetujú mu svoju cestu. Tak vykroč dieťa božie do chrámu prírody. Nie v mysli, chcení ale v tvorení. Tvorení čistom, pravom, božskom. A to je tiché, pokorné, pokojné. My bytosti vetra, odovzdávame ti svoju moc, pretože zámerom Boha je tvorenie človeka. V láske, bytí, prázdnote. Ty si nositeľkou takého tvorenia a tvoj zámer rozhodne, aké bude tvorenie v tvojom podaní. Na začiatok ti venujeme svoju vzdušnosť, ľahkosť, aby pokora a stíšenie našli svoj nový prúd, nový smer. Ty božskou si, nie však v myslení ľudí, ale v spojení s prírodou. Tak nech sa stane...