ESENCIA SOM
Je krásny slnečný deň a ja som na príprave tvojej esencie. Som však spokojnejší lebo je pre teba a obaja vieme, že to je uzavretie obdobia - cyklu. Stojím pri tabuli Biela voda (920m) v Tatrách. Od rušnej, asfaltovej hlavnej cesty sa hneď napájam na lesnú, málo používanú cestu. Vykračujem si, a aj keď už asi hodinu som napojený na tvoju esenciu cítim, že pracujem až teraz v prírode. Zapína sa mi moja poloha šamana a duša sa stáva dušou prírody vo všetkých mojich rovinách, ktorých som si vedomý aj nevedomý. Sprievodca ma vedie a rozbieha sa naša čoraz intenzívnejšia debatka medzi nami na všetko, čo sa pýtam, čo ma zaujíma.
Po chvíli príjemného pochodu tatranskou prírodou sa cesta stáva rýchlo nepoužívanou, čoraz menej rozoznateľnou od okolitého terénu. Z ľavej strany som zrazu začul hluk v diaľke a po chvíli rozoznávam zvuk hučiacej vody. Zatáčam doľava a po pár krokoch sa ocitám na hrane vyvýšeného koryta rieky, ktoré má šírku asi tridsať metrov. Pod nohami je hĺbka asi tri metre a predo mnou schodný chodníček k riečke. Po zlezení dole, hukot vody neskutočne zosilnel. Ani nie tak z veľkosti rieky, ale z jej silného prúdu. Hneď ma zaujali nádherné okrúhlo tvarované biele skaly rôznych veľkostí. Už viem, prečo sa oblasť volá Biela voda. Mne sa to spája s krásnou bielou farbou skál, ktoré pokrývajú celé koryto široko - ďaleko. Všetky skaly mali podobný okrúhly tvar rôznych veľkostí. Pôsobí to rozprávkovo. Celé dno je pokryté skalami, pieskom a ten zvuk vody umocňuje našu tatranskú, slovenskú divočinu. Bože ako ju milujem.
Prichádzam k vode a moja ruka hneď smeruje do ľadovej vody. Kosti, svaly, koža hneď dostávajú šok z chladu a ja si hovorím - toto je pravá chladná horská voda. Ruku dávam do vody kvôli komunikácii s riekou alebo akoukoľvek vodou, s ktorou komunikujem. Po chvíli rozhovoru sa dvíham a sprievodca mi hovorí, aby som sa obzrel doľava a našiel dva kamene. Uvoľňujem zrak a automaticky viem, o ktoré kamene ide. Dva na sebe nalepené kamene ako by boli zrastené. Jeden biely ako väčšina naokolo a druhý zaujímavej ružovo, červeno, hnedej farby. Ani ju neviem pomenovať. Balím ich do batoha a k nim jeden malý pieskovcový tmavohnedý kamienok. Jasné, že neviem vôbec kvôli čomu. A ani neriešim, vesmír vie. Po chvíli plnenia sa okolitou atmosférou sa vraciam na cestu a pokračujem ďalej.
Sprievodca ma vedie a vraví, že na konci tej cesty odbočím vpravo. Tak aj konám a cesta vedie okolo poľovného posedu ku okraju čistiny, kde končí. Ja som čakal prameň, ktorý mal byť miestom esencie v mojich obrazoch a som na konci cesty, kde ma volá úzky zvierací chodníček ďalej. Po prameni jasné ani pamiatka a ja viem, že nejde o klasický prameň. Púšťam sa medzi zarastený mladý les. Jasné, že ešte len teraz sa štartujú vo mne motory a ožíva vo mne divoká časť mňa. Terén zarastený, čoraz menej prehľadný, ťažšie priechodný. Zrýchľujem tempo, začínam zabúdať na všetko okolo a trocha sa brzdím, lebo hneď sa vzďaľujem hlboko do lesa a viem, že späť by som už nešiel tou istou cestou.
Dnešná tvoja esencia je o uvoľnení, oslobodení. Po chvíli sa ocitám na lesnej cestičke a vedie ma to do lesa za cestou. Pár metrov vyrazenia a usmievam sa, lebo už som na mieste. Malá čistinka pokrytá celá nádherne zeleným machom, s koreňom stromu čiastočne plaziacim sa cez mach a znova miznúcim v zemi. Už viem, že idem čarovať. Sadnem si na koreň, ktorý tu na mňa, akoby čakal už roky. Začínam prirodzene spievať šamanským spevom, bežia mi obrazy a napojenia na vesmír. Pripravujem esenciu, kamene od rieky. Volám Matku Zem, Matku Prírodu, božstvá vody, vzduchu a samotného Boha. Počas volania búcham skalami o seba. Tri krát po sebe po troch buchnutiach. Presne pri poslednom buchnutí sa ako bezbolestným zázrakom oddeľuje časť kameňa. Tak, že som oddelenie ani necítil. Beriem oddelený úlomok a zakopávam ho na tomto požehnanom mieste podľa pokynov sprievodcu a obrazov, ktoré mi chodia. Všetko je doprevádzané božstvami a mojím spevom, ktorý je presne podľa obrazov a spojenia, ktoré mám s vesmírom.
Na mieste zakopania ulomenej časti nechávam ležať biely kameň od rieky a zvyšnú časť kameňa mám doniesť tebe. Ukazuje mi to miesto pred tvojím domom, kde máš kameň zanechať. Či ho zakopeš alebo nie, ten kameň by tam mal ostať a s ním tam ostane minulosť a opustíš niečo v sebe. Raz a navždy. Potrebuješ doslova od toho odísť. Ten odchod je potrebný a ty ho cítiš. Veľmi sa tým oslobodíš a uľaví sa ti. Rovnako ty musíš odísť od postoja, ktorý v sebe živíš. Ty vieš, ktorý postoj a pocit to je. Pocit reakcie, pomenovania niečoho. Nepotrebuješ ho. Pochopíš to v odkaze, ktorý ti posielajú zhora. Po chvíli rozjímania a obrovskej vďačnosti Bohu za svoj dar sa vraciam na Zem, do svojho tela. Do pokojných zvukov tohto miesta, kde sa to odohráva. Jeho vôní, farieb, energií. Nechce sa mi odtiaľ ísť, ale som šťastný a vďačný za ďalší nádherný zážitok na Zemi. Tvoje esencie sú čarovné. Ja v duši, v srdci viem a rozumiem všetkým spojeniam, čo prebehli. Viem, že je to rovnako moje zakončenie cyklu. Bohu vďaka za neho. Cítim obrovskú vďačnosť - len ju cítim. Boh vie, ja viem, ty vieš....Všetko iba Je.
Píšem odkaz pre teba:
Vyzliekam starú kožu nevinnosti a cesty minulej. To moja nevinnosť a čistota daná mi Bohom ma viedla cestou tmy a vášne. Vášne pre život. Vášne pre poznanie. To cesta samotná mi nedovolila zablúdiť, pretože SOM. Pretože, som vedela, že moje spojenie s Bohom je večné a prítomné. Teraz som sa znovuzrodila. Vo svojej pravde, láske, čistote. To príroda mi cestou je. Buď požehnaná Matka Zem, buď požehnaná Matka Príroda. Vyzliekam starú kožu a som vďačná za cestu minulú lebo vždy som vedela, že to je cesta poznania, cesta minulosti. Vyzliekam starú kožu a znovuzrodím svoje nové Ja. Svoje pravé Ja. Život je mi láskou, vášňou, dobrodružstvom a poznaním. Znovuzrodím sa tu a teraz.
Kameň a voda. To odveké spojenie rieky a cesty. Cesty kameňa, cesty života, bytia, vášne a lásky. Že kameň nemá vášeň? Jeho bytie je jeho vášňou. Preto znovuzroď svoje bytie v čistote, pravde a láske. Pravde vo vášni. Pretože pravda je láska a láska je najvyšším stavom bytia. Opusť staré koľaje nevedomosti. Opusť staré koľaje istoty. To cesta je tvoj smer, to cesta je tvoja istota. Kameň a voda. Dva odlišné stavy bytia, stavy hmoty. A predsa tvoria prítomnosť a skutočnú existenciu. Existenciu, kedy nikto a nič nerieši ich bytie. Oni sú a sú akceptovaný všetkými, všetkým. Prečo? Lebo sú, iba existujú. Rovnako ty iba buď. Vieš to, žiješ to, ale iba prítomný stav čírej existencie ťa naplní posvätným poznaním byť hmotou, byť cestou. Ten stav JE a ty si ním práve teraz. Samotné bytie, žitie toho je stavom slobody. Slobodného bytia tvojho vedomia. Kameň a voda. Dva stavy prírody. Vedomie teba a telo hmoty. A už iba SI. To je stav božskosti. Ostatné je iba nová cesta....