ESENCIA SLOBODY V PRÍTOMNOSTI

       Je osem hodín ráno a ja opúšťam auto v doline Trangošky pod  Ďumbierom. S veľkou radosťou sa vydávam na tvoju esenciu. Celú cestu autom pršalo a ja si v duchu želám: "Hlavne nech stále neprší." Akoby ma nebo vyslyšalo lebo na mieste esencie zázrakom iba slabučko mrholí. Hneď od auta sa dostávam do prostredia typického pre tatranskú prírodu. Hučiaci potok, pováľané lesy, balvany na turistickej trase. Cesta je posiata množstvom balvanov a v duši viem, že to je množstvo prekážok na tvojej ceste, ktorými si prešla. Ale necítim žiadnu negatívnu emóciu. Práve naopak, cítim tvoje prijatie prekážok ako potrebnú cestu. Cítim tvoje priateľstvo s prekážkami. Tá prirodzená radosť prebehne mnou viackrát počas tvojej esencie, ale nepredbiehajme.

Vykračujem si cestou, kochám sa okolitou prírodou a duša sa mi teší, že som v Nízkych Tatrách. Obzerám si prirodzene popadané stromy, čo je znak lesov, kam človek nezasahuje. Duša sa mi znova prihovára a sú tu prvé posolstvá pre teba. Všetko je ako má byť. Aj tie pováľané stromy, všetko to je správne. Tak, ako sa vo svojej prirodzenosti deje. Stúpam kolmým svahom, akoby schodmi prírody do neba. Začína sa z ničoho nič objavovať hmla, ktorá pohltí všetko, na čo narazí. Najprv cítim nepokoj , že sa sťažujú okolité podmienky. Ako sa tá hmla tak nenápadne zakráda priestorom, zakráda sa aj strach telom: "Čo tá hmla skutočne prinesie?" Potom sa ale strach postupne rozpúšťa a tu znova cítim, že považuješ hmlu za priateľa. "Uvoľni sa" počujem odkaz pre tvoju dušu. Práve tá hmla v živote ťa dovedie k hlbšej hodnote svetla. K jeho uvedomeniu. A ty to vieš a prijímaš.

Strach sa vytráca a začínaš si užívať viac prítomný okamih. Duša sa stále akoby štartuje. Chcela by zažívať viac a viac. Ale potom sa ukľudní a viac si vychutná prítomný okamih. To, čo je a ako je. Hmla hustne a ja sa usmejem lebo už som myslel, že to bude bez zábavy. Hmla v horách, kde si prvý krát, ti riadne okorení orientáciu (niekedy až moc). Stúpam krok za krokom neustále strmým kopcom a asi po hodinovom výstupe sa vynorí Chata Štefánika. Ale už v doline som vedel, že iba presvištím okolo a pokračujem na Ďumbier, kam mierim. Po chatu to bola celkom pohoda.

Po päťdesiatich metroch od chaty, akoby mávnutím prútika sa ocitám v inom leveli. Neviem odkiaľ, ale podmienky sa neskutočne zmenili. Veľký vetrisko, hmla s viditeľnosťou do dvadsať metrov. Od chaty žiadna orientácia. Chodníky zaviate snehom, vetrisko, hmla, všetko zamrznuté na kosť. Pripomína mi to tvoj komentár, že sa pustíš cestou a potom v polovici cesty si uvedomíš, kam si sa pustila. Že to môže byť aj inak. Žiadne ľudské stopy. Akoby som tú cestu išiel ako prvý, nový človek. Neprešľapaná cesta. Rýchlo sa pripravujem na pobyt v takých podmienkach úpravou výstroje a príroda sa ma jasne pýta: "Tak čo, ideš do toho? Ja však už nemôžem cúvnuť, esencia je na vrchole a tak sa smelo vrhám na nové, vysokohorské dobrodružstvo. Odhadujem každú chvíľu, kade asi chodník vedie a v najhoršom sa ako malé dieťa, obraciam na svojho sprievodcu (svoje vedenie - aj ty ho máš), ktorý ma vždy dovedie tam, kam treba. Bez jeho pomoci by som sa do takej práce nepúšťal. Viem prečo som tu a milujem to, ak to má šťavu. Tak kráčam ďalej.

Z pocitu civilizácie pri chate sa cestou ďalej príroda stáva divokou, nádhernou, prirodzenou, vášnivou. Terén naberá na strmosti a tu už začína v takomto počasí vysokohorská turistika. Za slnka to musí byť pohodička. Dnes to však nie je o výhľadoch, ale o prítomnosti. Kráčam a kráčam. Duša sa mi veľmi teší. Väčšinu cesty na vrchol ma sprevádzajú líščie stopy a ja dostávam info, že tvojím duchovným zvieraťom je líška. Obráť sa na líšku, ak stratíš smer. Ona je doma všade, pozná cestu. Niekde v polovici cesty na vrchol mi prichádza silný, prítomný pocit, že tu sme sa dnes znovuzrodili obaja. V čistote, tichu a pokoji týchto hôr. Požehnaných vysokými vibráciami. Pocítil som tam neskutočne prítomnú slobodu v duši. Kedy nič netreba, iba byť. My už sme. Taký, aký sme. Potrebné je uvoľniť sa do novej existencie. Všetko potrebné máme a všetko potrebné na novej ceste sa nám v pravý čas objaví. To je odkaz pre nás oboch. Prítomná sloboda, taká je tvoja esencia. To, čo máš je zrkadlené v tvojich očiach. Musíš mať veľkú čistotu v sebe, keď máš esenciu na týchto miestach.

Dostávam sa do záverečnej fázy výstupu na Ďumbier. Tu začína svet ako na inej planéte a to je miesto pre tvoju esenciu. Tie útvary a výtvory z ľadu, zimy, snehu na skalách a všetkom v týchto výškach berú dych. Neprestane ma to baviť lebo zakaždým je to iné. Cez ľad nie sú čitateľné značky, kam vedú cesty. Terén je hodne zľadovatelý, dávam si pozor na každý krok. Strmosť je riadna, plno veľkých závejov a nohy dostávajú zabrať, ale viem, že o chvíľu som v cieli. Ten ľad na skalách, to treba vidieť, slová sú zbytočné. Hmla je veľká a konečne vidím obrysy dvojkríža na vrchole. Pripadám si ako na arktickej výprave. Počasie je nemilosrdné, ale ja si vychutnávam každú sekundu. Vedenie ma vedie od kríža asi sto metrov ku skale, kde sa bude tvoriť v týchto požehnaných vibráciách tvoja esencia. Vedie ma to ku skalám s otvorom na vrchole a ja dostávam pokyn na umiestnenie esencie presne do toho otvoru. Obchádzam skaliská a štverám sa na presné miesto. Otváram fľaštičku a beží čas na tvorbu esencie. Zatiaľ ti píšem odkaz od bytostí vesmíru:

Požehnaná je cesta toho, kto dlho stál. Tvoja duša je spasením pre tento svet. Prines svetu seba v slove. Píš, pretože múdrosť slova je jeho čistota a hĺbka. Ak je slovo čisté a hlboké, nesie múdrosť a pravdu pre tých, ktorý nemôžu tvoriť, ale sú vo svojej čistote a hĺbke pravdivý. Píš teda čisto a pravdivo, pretože si nositeľ múdrosti slova. Nie pre slávu, ale pre jeho potrebu. Prítomne a čisto, ako sú skaly a hory v tvojej esencii, v tvojom srdci. Tento stav sa neučí, on sa dostáva darom. Píš teda, aby dar neostal zabudnutý v prachu a ceste minulosti. Iba buď a píš.

Po odkaze sa ešte plním dokonalosťou prítomného okamihu na tomto mieste, v týchto podmienkach. Tu a teraz. Už chápem prečo esencia na Ďumbieri. Aby tvoja nová cesta bola čistá a hlboká ako toto prostredie. Bohu vďaka za neho. A tebe za rozhodnutie byť dušou prírody. Cestou späť stretávam zhmotnenie čistoty a hĺbky tohto miesta - dva kamzíky na desať metrov odo mňa.

Odmena Ďumbiera za lásku k nemu.