ESENCIA ROZHODNUTIA

    Opúšťam auto na železničnej stanici v Dolnom Kubíne, odkiaľ vedú dve cesty na vrchol Kubínska Hoľa. Sprievodca ma posiela dlhšou a menej frekventovanou trasou. Od skorého rána husto sneží. Kľučkujem ulicami mesta, ktoré sa postupne mení na menej a menej zaľudnenú oblasť. Na konci mesta zabočujem na uzučký visiaci most cez rieku a hneď ma to potešilo. Už po prvých krokoch sa celý, inak dosť dlhý most, upevnený v slušnej výške nad riekou roztancuje. Je to príjemný pocit nemať pevnú oporu pod nohami. Potešilo sa vo mne všetko detské. Za mostom mesto prechádza do malej dedinky a čoskoro už za sebou nechávam civilizáciu.

Husto, tichúčko sneží a ja sa už teším, keď sa ocitnem mimo lúk, polí – v lese. Dlhý úsek cesty lemuje nekonečný plot obory s danielmi, muflónmi. Tie zápasia s kopou snehu, ktorej je požehnane. Idem cestou medzi plotmi z oboch strán. Idem dlho a cítim, ako tvoja duša nepatrí do sveta za plotom. Ani napravo ani naľavo. Nežiješ vo svetoch za plotmi. Ideš si cestou medzi nimi. Cesta, ktorá je tvoja a vieš kam vedie. Ťahá ťa to tam. Nekonečné ploty na oborách náhle končia a s nimi aj síce zasnežená, ale predsa cesta používaná ľuďmi. Cesta je čoraz menej čitateľná, snehu pribúda. Strácam sa postupne čoraz viac v lese. Terénom, ktorý postupne, no neustále smeruje hore na vrchol Kubínskej Hole, niekde v diaľke.

Prichádzam na križovatku štyroch ciest a nemám sa čoho chytiť lebo nikde nie je značka, ktorá by rozhodla kadiaľ. Rozhodnutie je na mne. Cestou vľavo určite nepôjdem. Buď vpravo alebo rovno. Nikde ani náznak stopy človeka, ako to býva na turisticky označených cestách. Iba neporušená masa snehu, kade dovidíš. Moje cítenie vo vnútri ma posiela vpravo. To, čo vidím zase rovno. Chvíľu hrám ping - pong v sebe. Tu, či tam. Tu, či tam. Dám na to, čo cítim a idem vpravo. Po niekoľkých metroch sa mi otvára prázdny terén, kadiaľ nevedie žiadna cesta. Vraciam sa a viem, že sa budem musieť rozhodnúť. Tak pôjde cesta a aj následky rozhodnutia. Znova zvažujem a tentoraz sa rozhodujem spojiť obe možnosti. To, čo cítim aj to, čo vidím. Inokedy by som dal jednoznačne na to, čo cítim. Teraz tu v prítomnosti a s nutnosťou rozhodnúť sa, som sa rozhodol dať aj na to, čo vidím, nielen čo cítim. Aj keď je to pre mňa možnosť, ktorou sa v rozhodujúcich chvíľach moc nerozhodujem.

Púšťam sa teda smerom rovno a po chvíli nachádzam na strome tak potrebnú istotu v hmote - žltú značku. Uvoľnenie, výdych. Som správne. Prechádza mnou veľmi príjemný pocit a prítomné poučenie dať pri rozhodovaní na to, čo cítim, ale mať to akoby overené tým, čo vidím. Rozhodnutie s použitím oboch rovín ma robí istejším. Terén neustále stúpa a s ním aj hĺbka snehu. Nádherne, ticho sneží a sneh po kolená, si kde tu pohltí telo po pás. Ale znova zatínam nohy a pokiaľ je snehu po kolená, tak sa hýbem, aj keď s veľkými ťažkosťami. Musíš kráčať životom s veľkou protisilou, keď máš tak fyzicky náročnú esenciu. Telo, myseľ, duša zvádza boj. Nevzdám to, to jediné viem. Krok za krokom. Inak to aj tak nejde. Začínam si uvedomovať ťažkosť a náročnosť dnešných podmienok a pomyslím na zver, ktorá to zvádza každodenne, dlhé obdobie. Nachádzam stopy zveri v hlbokom snehu a ešte viac myslím na nich.

Už hodnú chvíľu bojujem v mori snehu, ktoré je jasný víťaz. Som v oblasti, kde hĺbka snehu po pás je stála. Nepomáha ani sa viac pohybovať medzi stromami, kde je o niečo menej snehu. Miestami už plávam. Rukami, nohami, ale pohyb vpred je minimálny. Prichádzam konečne k turistickému značeniu. Tabuľky s označením bývajú nad úrovňou človeka. Táto je do polovice pod snehom a tabuľky označujúce trasy mám vo výške očí. Veľká meter a pol vysoká kopa snehu na čiapke značenia hovoria za všetko. Miesto sa volá Studnička a nie je zaznačené na mape. Je to stará studnička, ktorá teraz bola zamrznutá, nepoužiteľná. Nevzdávam sa, pokračujem ďalej. Terén ešte len teraz naberá strmosť, snehu je priveľa. Plávanie v snehu vysiľuje telo a po chvíli sa zastavujem. Vraciam sa oddýchnuť si späť k studničke.

Zohrievam sa teplým nápojom z termosky, uvoľňujem sa, vôbec nerozmýšľam - iba som. Z ničoho nič si uvedomím nápis na značení. Cesta späť na železničnú stanicu päťdesiat minút. Mne to sem trvalo skoro tri hodiny. A to som niekde v polke cesty na vrchol Kubínskej Hole. Uvedomujem si, že to určite dnes nedám v týchto podmienkach. Rozmýšľam nad možnosťou pokračovať a po čase naraziť na modrú značku. Možno bude prechodená turistami viac ako táto nepoužívaná trasa. Znova sa musím rozhodnúť a ešte zodpovednejšie lebo od toho závisí veľmi veľa. Podmienky prostredia sú silnejšie. Viem, že keď budem pokračovať, vrchol dnes určite nedám. Prijal som tú skutočnosť a rozhodol sa vrátiť. Iba som sa rozhodol, nad ničím som neuvažoval. Akonáhle padlo rozhodnutie vo mne, vstúpil do toho môj sprievodca a dostávam inštrukcie na umiestnenie tvojej esencie neďaleko studničky. Pod krásny smrek. Otváram fľaštičku a nechávam pracovať prírodu.

Počas tvorby esencie prichádza odkaz a píšem ho pre teba:

Rozhodnutie je cesta človeka. Bez rozhodnutia by cesta na Zemi nemohla pokračovať bez ohľadu na to, čo alebo kto, sa rozhoduje. Tvoja cesta je bytím v nádeji a viere. Viere v život, lásku, cestu. Rozhoduje sa srdce, rozhoduje sa myseľ, telo ale aj Duch. Je dôležité preto rozhodnutie vidieť, cítiť, vedieť a byť ním. Ak obsahuje tvoje rozhodnutie toto všetko, si sama sebou. Si cestou, vierou, nádejou a bytím. Naše rozhodnutia sú rečou Boha na Zemi lebo potom prichádza to, pre čo sme sa rozhodli. Nie je to však o strachu, ale o láske, ceste a bytí. Uvoľni sa teda, daj si čas na rozhodnutie. Zhodnoť a rozhodni sa. Nečakaj však dlho lebo cesta nestojí. Cesta je pohyb energie. Energia, ktorá stojí umiera. Takže pohyb vpred so správnym rozhodnutím je cesta bytia. Inak všetky rozhodnutia sú správne, ale to je iný príbeh, iná cesta Boha. Tvoje rozhodnutie je výsostne spojené s tebou. Tvoje želanie, tvoj sen, tvoja túžba je tvojou energiou, ktorá ťa vedie naplniť to, prečo si prišla na Zem. Rozhodnúť sa pre to. A je potrebné, aby človek našiel cestu k Bohu, k samému sebe. Rozhodnutie je cesta vpred.     

Po dopísaní odkazu som pochopil, že toto miesto je tvoja dnešná esencia. Sem som mal prísť. Vraciam sa späť a cestou sa cítim veľmi dobre. Sprievodca mi potvrdzuje, že som sa rozhodol správne. Cesta späť po svojich stopách je o hodne lepšia, ľahšia. Zrazu ma uchváti pocit tohto prostredia, ticha. Sneženie umocňuje krásne pocity bytia. 

Zastavujem sa, zatváram oči a som touto chvíľou, týmto miestom. Božské ticho, energie tohto miesta, pocit zo správneho rozhodnutia, uvoľnenie.

Prítomné bytie po rozhodnutí. Nič viac, nič menej.