ESENCIA PRÍTOMNÉHO OKAMIHU

     Opúšťam auto pri poslednom dome pod Poľanou a hneď sa ku mne pridáva dedinský pes - kólia, z dvora posledného domu. V očiach má výraz: "Už na teba čakám, kedy vyrazíme na výlet." Chcel som ho pohladkať, ale nedá sa hocikedy. Je slobodný, nezávislý, šťastný. Pobehuje si predo mnou a keď som sa na neho zahľadel, uvidel som v ňom úplne tvoju energiu. To som vtedy nevedel, že celú esenciu bude zastupovať teba. Ale poďme na začiatok. Je slnečné počasie a tvoju dušu cítim pokojnú, slobodnú, nezávislú, presne ako v tom psovi. Napriek nepríjemnej fáze cesty, ktorú teraz prechádzaš. Je to však vonkajšia vrstva teba. Duša sa začína dobre cítiť, pretože som v prírode.

Kráčam hlavnou cestou k miestu, kde budem odbočovať do lesa. Cítim v duši, že je to úplne iný pocit, ako kráčať po asfaltovej ceste. Napriek tomu kráčam pomaly, vychutnávam si cestu. Všetko je súčasť celku, aj cesta kam sa chceme dostať. Cestou míňam dve srnky, psík sa za nimi rozbehne, ale iba na kúsok. Je spokojný, že je v lese so mnou. Radostne vybehuje, teší sa. Hneď na začiatku túry prichádza informácia, aby si si uvedomila vysoké vibrácie v sebe, žila ich. Je na tebe, či budeš žiť nízke alebo vysoké vibrácie seba. Si si vedomá oboch. Rovnako preto je vonkajšia časť teba ubolená, ale duša je jednotná, slobodná, vášnivá.

Kráčam ďalej a míňam malý opustený, domček. Mám ho odfotiť pre teba, na čo, neriešim. Sprievodca mi hovorí, že ty si v tom nájdeš to svoje. Kráčam pomaly, slnko mi veľmi pomáha cítiť sa príjemne. Prichádzam na miesto, kde vchádzam do lesa strmým kopcom a hneď po prvých krokoch je to úplne iný pocit. Les miluješ. Jeho vône, zvuky, cestu. Cesta zafúkaná hlbokým, novým snehom, strmý výstup. A iba tvoja duša a les. Hneď veľmi jasne a hlasno počujem hudbu v duši. Je to keltsko, ruská šamanská hudba. Veľmi dominantná, kúzelná, čarovná. Ja cítim, že to les hrá a hudbou mi zapína všetko tvoje šamanské, čarodejnícke, čo v sebe máš. Nie je to len zvuk, je to vibrácia, ktorá mi rozochvieva telo. Je to úžasné. Duša je omnoho šťastnejšia, hlava čistá. Vníma prítomný okamih. Les, stromy, presvitajúce lúče slnka, ktoré zalievajú tmavý les. Vnímam to naplno, prítomne, čisto, láskavo. Všetko iba je.

Zrazu zafúka silnejšie vietor a vysoké stromy začnú praskať. Obrovsky praskať. Drevo stuhnuté od mrazu a praskajú nie konáre, ale celé stromy. Zažívam to iba v tejto časti lesa počas esencie a na konkrétnom úseku. Inde som to v takej sile nikde, nikdy nezažil. Praskanie je hlasité a ťahá ma k zastaveniu. Ostávam stáť, zatváram oči a zvuky dreva ma okamžite berú do neznáma. Som ako v tranze. Stávam sa lesom, prítomným okamihom. Niečo neskutočné. Treba to žiť. Som presne v tvojom stave, kedy sa zasnívaš a stratíš v prítomnom okamihu. Kráčam ďalej, stúpam a stúpam. Užívame si to so psíkom. Duša je spokojná, nič nerieši, je prítomnosťou.

Po krásnych pocitoch z výstupu, sa ocitám na čistinke, ktorá patrí Elfovi, spolu so studničkou a vodnými vílami. Odtiaľ budeš mať požehnanú vodu a odkaz od zemských bytostí. Naberám vodu, dávam fľaštičku na konkrétne miesto a sprievodca ma posiela mimo studničku. Idem teda k Elfovi o kúsok vyššie na pokec. Esenciu nechávam pracovať. Odkaz bude až potom.

Po nejakej pol hodine sa vraciam a píšem odkaz od bytostí Zeme:

Cesta je daná vykúpením. Nie pre trápenie, ale pre lásku. Vykúpenie z nízkych vibrácií, bolesti a strachu. Tým, že sa ich človek vzdá, stráca s nimi spojenie a stáva sa jednotou v sebe, ktorou je prirodzeným nositeľom. Bolesť a strach sú teda priepustka zo stavu beznádeje, do stavu lásky, eufórie. Neži teda nízke vibrácie v sebe, ktoré aj tak opúšťaš, ale ži svoj stav jednoty. Nastane to nie chcením, ale bytím. Energie Zeme ti to pomáhajú dostať do stavu bolesti, keď sa trápiš a ponáraš do hĺbok bolesti. Ale rovnako ti pomáhajú ich aj slobodne, vlastnou vôľou opustiť. Boh žehnaj tvojej ceste múdrosti a lásky. Múdrosti Zeme a lásky vesmíru (pochopíš neskôr). Uži esenciu s požehnaním pomoci bytostí Zeme, aby si z hlbín Zeme a svojej duše, vyšla na svetlo lásky a uvoľnenia.

Hotovo. Krásne, božské - prítomné. Nehovorím, nemyslím. Som vďačný, SOM. Zmrznuté končeky prstov, chlad na tele, lebo už som nebol dlhšie v pohybe. Tak s tichom v duši, vďačnosťou všetkému a prítomným stavom sa poberám na spiatočnú cestu. Celou cestou až späť na hlavnú cestu si užívame so psom. On celý natešený, akoby si to bola ty, keď sa zbavíš svojej bolesti. Šprintuje a naháňa sa so mnou dolu kopcom. Je šťastný, spokojný, slobodný, nezávislý. Ako tvoja duša. Pred hlavnou cestou sa odo mňa vzdialil a myslel som, že sa vráti. Cesta však ide inak. Už len v ďiaľke som ho zazrel, ako sa pustil inou cestou. Hľadal ma, moju stopu, ale bol na inej ceste, ktorá išla iným smerom. Zapískal som, ale nepočul, nepoznám jeho meno. Cesta nás oboch išla inak. Chvíľu čakám, ale neukazuje sa, tak sa vraciam k autu. Želám mu, nech nájde cestu domov a som si istý, že áno. Už tu bol s inými a vrátil sa. S pokojom, vďakou teda ideme každý svojou cestou. Môžeme byť smutný, ale iba potrebný čas. Prítomný čas.