ESENCIA PRÍTOMNOSTI CESTY

    Tvoja esencia začína v momente, keď autom ostávam visieť na ceste na Poľanu kvôli úplne zľadovatelému povrchu. Kolesá prešmykujú na mieste na čistom ľade, hore ani centimeter. Tu je správne miesto na začiatok tvojej esencie. Miesto sa určilo samo. Ďalej mám kráčať lesom. Vystúpať úplne na vrchol a tam ma čaká tvoj strom - miesto tvojej esencie. Nasadzujem si snežnice a teším sa lebo je krásny slnečný deň.

Posledné dni sa oteplilo. Veľká časť hlbokého snehu je fuč. Zvyšný sneh je však mäkký a zabáram sa pomerne hlboko. Čím však vystupujem vyššie prudkým, strmým kopcom, sila snehu je lepšia a lepšia. O chvíľu si už radostne vykračujem po povrchu snehovej prikrývky. Sneh sa postupne mení na tvrdý, zľadovatelý povrch. Obdivujem a celým mojím bytím si vychutnávam presvitajúce lúče slnka v čarovných lesoch Poľany. To, čo vnímam ako dominantné v tvojej esencii po celý čas, je prítomnosť. Neskutočne prítomná prítomnosť. Všetko len je. Necítim, nevnímam nič výnimočné, ale tá prítomnosť je veľmi silná. Veľmi silná, až nezvykle prítomná. Všetko je dokonale prítomným stavom. Neviem to popísať. Nie sú to nejaké „wau“ pocity, ale obyčajná prítomnosť, po akej mnoho ľudí túži. Ten pocit sa nesie celou tvojou esenciou.

Kráčam krásnym, príjemným lesom Poľany, ľadový sneh mi chrumká pod nohami. Dýcham neskutočne zdravý, svieži vzduch. Slnečné lúče robia dušu spokojnou a vôbec nejde o niečo. Proste len prítomný čas, bez uvedomovania. Hlava je prázdna, srdce spokojné - všetko je prítomnosťou. Neustále stúpam do kopca. Tak je všetko prítomné, že sa v sebe pýtam, kde je príbeh. Čo ti napíšem. A ono toto je tvoj príbeh. Prítomnosť. Tam kde sme, to čo žijeme. To je výnimočné v našich životoch. V tom úseku cesty, kde sme. V tom prostredí, kde sme. S tými ľuďmi, s ktorými sme. Všetko je naším príbehom a práve tým, ktorým má byť. Nič, čo rozum neustále vyhodnocuje. Také hluché, prázdne niečo. Zároveň maximálne prítomné a vzácne, príjemné. Ba až potrebné. To, čo hľadáme - iba Sme.

Čím vyššie sa dostávam, tým je prostredie čarovnejšie. Tie jedinečné pohľady na dokonalosť, práve v týchto podmienkach. Proste to je a treba to prítomne žiť. Sprievodca ma vedie pomerne dlhým výstupom ale vychutnávať si to, stojí za tú námahu. Dostávam sa ku veľkým skalám a mám prejsť na druhú stranu skál, kde ma čaká miesto tvojej esencie. Pomaly to  celé obchádzam a mierim smerom dole, kde sa kopec prevažuje na druhú stranu. Intuitívne hľadám tvoj strom, cítim, že nie som ďaleko.

Je to dvojstrom - odpovedá mi sprievodca. Chvíľu ho hľadám a očakávam dva stromy z jedného kmeňa. Tam je. Potvrdzuje mi to  jeho energia, ktorú vyžaruje. Nie sú to ale dva stromy z jedného kmeňa. Ide o dva stromy stojace blízko seba. Ja však cítim, že sú jedným a patria k sebe. Jeden starý, zlomený, vysychajúci pozostatok stromu a vedľa krásny velikánsky strom z veľmi zaujímavým výzorom. Fľaštičku dávam na presné miesto, do stredu medzi obidva stromy. Presne na to miesto svieti slnko.

Kým sa tvorí esencia, píšem ti tvoj osobný odkaz:

Dve duše jedného tela. Dva stromy jednej rodiny. Tvoja cesta odpočinutím bola. Nie na tele, ale na duši. Strom starý končí svoju púť. Strom nový preberá štafetu životom. Ty tým stromom si. Starým aj novým. Prítomným aj minulým. Nový je silný, radostný, úprimný. Starý - slovo už minulosťou je. Dve duše jedného tela. Tvoja prítomnosť poučnou je iným, tebe, Bohu. Boh z prítomnosti koná. Konaj aj ty z tej svojej. Nech sa pohneš kamkoľvek, si prítomnosťou, pretože ju žiješ. Odkaz ide z vnútra. Vieš to ty, vie to tvoja cesta, tvoje bytie. Duša je iba súčasťou, pretože byť prítomnou ju teší. Prítomnosť je jej domovom. Tam nájdeme svoju dušu. A to je vzácne - ukazovať prítomnosť iným, byť ňou. Podstatné je, ale prijať v duši svoje dva stromy. Starý aj nový. Nový strom je. Žije - je prítomnosťou. Starý však je súčasťou. Duše človeka rovnako ako duše stromu. Dva stromy jedného tela. Aj keď sú oddelené, patria k sebe. V dušiach budú stále spolu.    

 Svojím prítomným stavom Si a to stačí. Všetko je dobré, všetko je správne.