ESENCIA PRÍTOMNOSTI

     Opúšťam auto v jednej z dolín Poľany a vyrážam na tvoju esenciu. Už viac dní je upršané počasie a dnešný deň nie je výnimkou. Mrholí, ale počas dažďa má les svoje jedinečné čaro. Všetko je jedinečné ako vždy. Vzduch, vône, zvuky, farby, živosť lesa. Všetko je v lese vtedy iné. Od prvého kroku si tú inakosť vychutnávam. Les prekypuje nádhernou zelenou sviežosťou. Už po pár minútach narážam na jelenice. Počas dažďa, v šume vetra, mokrým terénom sa dá prísť k zveri celkom blízko. Poteším si dušu krátkym pozorovaním a pokračujem ďalej.

Zo širokej lesnej cesty pokračujem úzkym zvieracím chodníkom do divočiny Poľany, ktorú milujem. Prechádzam asi päťdesiat metrov dlhú skalnú stenu a moje vnútro sa čoraz viac uvoľňuje. Na konci skalnej steny som spozoroval pred sebou líšku. Som jej za chrbtom, tak o mne vôbec nevie. Maximálne ponorená a sústredená na lov. Je prekrásne pozorovať akékoľvek divoké zviera, ak o tebe nevie. Je na tom niečo oslobodzujúce, čarovné a liečivé zároveň. Ostáva to v človeku celý život. Po príjemnom stretnutí pokračujem ďalej a čoskoro narážam na skupinu asi dvadsiatich jeleníc rôzneho veku. Ako sa neskôr ukáže, sprevádzajú ma celú tvoju esenciu, pretože napriek prejdenej  veľkej vzdialenosti sa stretnem s tou istou skupinou ešte štyrikrát. Vždy v inej časti lesa. Stále sme sa prepletali. Pre mňa úžasné lebo o mne nevedeli. Tak som si vychutnal detailné pohľady ďalekohľadom.

Cítil som z teba prírodnú dušu, ale tvoja esencia je samé stretnutie so zvieratami. Poďme ale ďalej. Skoro od začiatku mám pocit, že je niečo inak. Všetko je tak prítomné, tak zvláštne. Neviem na to nájsť správne slová. Akoby som písal svoj život sám. Doslova, prítomne. Akoby každý môj krok bol nový. Nič necítim, nič, čo poznám. Skrátka, prítomne je všetko nové. Nepoznám ani tento práve prebiehajúci pocit. Proste vôbec nič nespoznávam. Kráčam a každý krok je nový. Chýbajú mi však slová na opísanie toho pocitu. Ešte som sa s ním nestretol. Cítim sa zvláštne. Tak cudzo, ale tak novo. Akoby som bol prvý krát na Zemi a každý krok je pre mňa úplne nový. Neviem čo znamená, čo sa bude diať, čo budem cítiť. Doslova ako byť prvý krát na Zemi. Nie moc príjemne, zvláštne. Kráčam a moje vnútro je stratené. Ale zmysly fungujú normálne. Príroda okolo mi pomáha a dáva ma do prítomného stavu. Uvoľňujem sa, prepájam sa s prírodou. Snažím sa nič neriešiť. Ten stav je vysoko prítomný, ale takým iným spôsobom. Som tu, nie som tu. Nie moc príjemný stav.

Pokračujem ďalej a stretnutia so zvieratami ma vždy tešia. Jelenice mi križujú cestu. V tom hluku dažďa, vetra sa dostávame blízko k sebe a nevedia o mne. Cestou ďalej stretávam salamandru, ktorá je veľmi vysoko vibračné zvieratko a duchovná bytosť. Obrovsky si ich vážim. Tvoja esencia je hodne o stretnutí so zvieratami. Všetko sa dnes deje priamo vo fyzickej rovine. Prítomne a novým spôsobom. Moje vnútro tuší, že je to nejaká zmena. Akoby sa diali veci, ktoré som chcel, ale je to spôsobom, ktorý nespoznávam. Je to pre mňa zvláštny pocit. Sprievodca ma vedie ďalej. Ponad vodopád, na veľkú lúku obkolesenú lesom. Miesto tvojej esencie. Je to staručký pník na kraji lúky a dostávam informáciu, že tu žijú podzemný škriatkovia. Prosím ich o esenciu. Kladiem ti tam fľaštičku a nechávam esenciu pracovať. Stále mrholí a ako sa tvorí esencia, píšem ti odkaz:

Znova povstal čas. Čas na čo? Načo, keď je všetko prítomné? Načo potrebuje prítomnosť čas? Všetko iba je, tu a teraz. Načo potom povstane čas? Práve preto, aby bol. Aby prítomne tvoril v plynúcom okamihu to, čo je potrebné. To, čo si. Tak ako nebo a Zem vedia byť jedným, napriek tomu, že sú odlišným stavom. Tak čas a prítomnosť sa dopĺňajú a tvoria okamih. Ten okamih je hmotný, on je súčasťou tvorenia. Preto Boh poslal človeka na Zem, aby človek vyplnil dôležitú časť prítomnosti. Bol okamihom. A darom voľby človek tvorí nekonečné množstvo okamihov. Preto čas sa spojí s prítomnosťou a vzniká okamih. Aký je ten tvoj okamih? Je láskavý? Je veľký, silný, úžasný? Aký je? Je všetkým, pretože všetko je celok. Tak aj tvoja cesta je nekonečnou prítomnosťou, ktorú tvoria okamihy. Tvoje okamihy. A tak teda buď. Buď tým, čím chceš. Buď všetkým a ničím. A možno iba buď. Vidíš, že cesta sa tvorí aj tak a možno tak najpravdivejšie. Čo ťa zaujíma, čo ťa trápi? Práve tvoríš tento okamih. Chceš zmenu? Ži iné. Iný okamih, ktorým si viac Ty. Viac sebou, svojím šťastím, svojou vášňou, svojou cestou. A ostatné okamihy nechaj plynúť, pretože sú tiež tebou. Ale iba do času, dokedy ich neovládneš a nepovieš si a "Dosť"! Dosť už starej cesty, tvorím novú.

Akú, je na tebe...