ESENCIA OSLOBODENIE DUŠE-TENGOO

      Tvoju esenciu začínam na začiatku turistickej trasy Hrdovo a smerujem na vrchol Bystrá v Západných Tatrách. Cítim tvoju radosť z tohto procesu, sprevádzaš ma väčšinu cesty. Ja sa veľmi teším na dnešné dobrodružstvo, ako vždy stálo za to. Poďme na to.

Rezko vyrazím, chvíľu sa ladím na energie teba a energie prírody. Okolo chatovej osady rýchlo prebehnem a spomaľujem, až keď sa vzďaľujem civilizácii a rozlievam svoju dušu v prírode. Od začiatku vnímam tvoje príjemné, prirodzené tempo v živote. Väčšinou sa životom ženieme a nevieme prečo. U teba to neplatí, máš v tom jasno. Príjemné pohodové tempo.

Pomerne blízko chatiek ma víta stopa mladého medveďa. Vytešujem sa tatranskej divočine, je svojská. Začínam komunikovať s tvojou dušou. Cítim tvoju lásku k životu, prírode, všetkému krásnemu. Niekde v pozadí je však niečo, čo dušu zaťažuje, bráni jej v rozkvete. Je to však vzdialené, slabé. Ale je to tam. Ráno je cestou všetko zamrznuté, klzké, ale o to magickejšie. Poteší ma krásne rozkvitnutá ďatelina pri zamrznutom potoku. Ranné slnko ju zobúdza k úsmevu na svet. Ako sa norím do predzvesti zimy tu v horách, snažíme sa s tebou obaja prísť na to, čo to vzdialené brzdí tvoj život. Počasie sa melie, všetko sa tu deje naraz. Je zamračené, posnežuje, sem tam vykukne jasné slnko, všade je mráz, fúka nárazový vietor. Akoby sa jednotlivé počasia predbiehali, kto vyhrá.

Rovnako vnímam aj tvoju dušu. Máš v sebe z každého niečo ale v jemnom, prirodzenom prevedení. Znova sa pripomína vzdialený problém tvojej duše. Hovoríš mi: "Bojím sa, čo sa stane." Vnímam ten nepokoj a strach veľmi jasne. Akoby si vedela, že sa stane niečo zlé. Si si tým istá. Pokračujem v trase a pomáha mi, keď sa naladím na prítomnosť a prírodu. V tej neistote urobím krok z chodníka smerom k hukotu potoka napravo, ktorý však zatiaľ nevidím. A v sekunde sa mi ukáže tatranská krása z prvej ruky. Hukot vody má zrazu svoj dokonalý obraz. Mohutný, priezračný tok horskej tatranskej vody. S tým spojené vône, zvuky, farby jesene. Všetko to vymaže vzdialený strach ako dym nad ohňom.

Chvíľu je tvoja duša zase spokojnejšia a spoločne sa tešíme čarovnej tatranskej prítomnosti. Všade prevláda vôňa jarabiny, ktorej je tu mnoho. S chladným vzduchom, striedavým počasím je divadlo dokonalé, jedinečné. V stúpaní lesom sa mi ukazujú prvé zasnežené vrcholy Bystrej doliny a v jednej zo zákrut znova tvoja duša skalopevným strachom opakuje: "Bojím sa, čo sa stane." V okamihu zmizne a na dlhšiu dobu sa odmlčí. Cítim, akoby to bol tvoj spôsob, ktorý robíš často. Proste sa odmlčíš, zmizneš. Nič si z toho nerobím, nechávam to plynúť. Prichádzam k turistickému prístrešku, kde chvíľu oddychujem. Po chvíli sa objavíš celá natešená, akoby sa nič nestalo. S radosťou v duši sa rozlievaš po okolí a vravíš: "Milujem to tu."

Pokračujem v stúpaní a vychutnávam si každý krok a čoraz plnšie výhľady na snehové vrcholy. Pritom narazím na čerstvú stopu, tentokrát malého medvieďaťa – bábätka. Znova príde vzdialený strach, nepokoj, čo ak. Nedá mi to a prosím o radu vesmír, ako to je v skutočnosti s tým vzdialeným strachom, pocitom, že sa niečo určite stane. Sprievodca dnešnej esencie sa len s chuti zasmeje: "Je to predstava." Pár sekúnd je ticho, žiadna reakcia ani jeho, ani mňa, ani tvojej duše. Akoby nám došla tá najjednoduchšia pravda, vec. Bum a je to. Je to naša ľudská predstava ako veci prebehnú, môžu prebehnúť. Iba náš rozumový záver z čohokoľvek, ktorý hneď preberáme ako skalopevnú možnosť, záver, ktorý sa však z veľkej väčšiny nikdy nestane. Nám to však bráni v plnom prežívaní každej chvíle, ktorá je skutočnou jedinou realitou. To, čo je. Tvoja duša zamrzne, po chvíli si povie " Aha" a pochopí. Všetci traja to púšťame s väčším oslobodením, spokojnosťou v duši.

Vynáram sa z lesa a kosodrevina pomaly uvoľňuje priestor horským, skalným vrcholom. Vychutnávam si jedinečnú dnešnú atmosféru a krásu tohto miesta. Ako naberám výšku, tvoja duša sa pýta: " Prečo sú veci na Zemi veľakrát náročné. Bolo by tu bez toho toľko lásky, harmónie." Cítim to rovnako. Odpovedám, že tu na Zemi to proste tak chodí. Práve to náročné nás dovedie k niečomu veľkému, kedy odmena, záver, cieľ stoja za tú námahu. Zároveň mi odpoveď prichádza v čase, keď terén naberá strmosť, náročnosť. Odkrýva sa mi vrchol slobodnej, otvorenej, vzácnej doliny. A ja viem, čo ma čaká.

Riadny záber v dnešných podmienkach. Dole v doline to bola prechádzka rúžovým sadom. Tu hore pod vrcholom Bystrá je iná káva. Nárazy vetra ma vyhadzujú z chôdze. Teplota prudko klesla, snehu pribúda. Viditeľnosť sa tiež rýchlo znižuje. Hmly sa prelievajú z jednej strany na druhú. Prichádzam rovno pod vrchol strmej hory, kde sa chodník vlní ako had kolmo hore, aby človek po ňom vystúpal na vrchol. Zastavujem sa na jeho začiatku, pri opustenom balvane, ktorý trčí zo snehu. Ja viem, že je to hranica, kde sa menia energie. Odtiaľ už začína iná energia, iná oblasť, iný svet.

S pokorou v duši žiadam o bezpečný výstup a zostup z hory. Objaví sa pri mne nesmierne hlboká, mocná bytosť hory, jej božstvo. Všetok ten vietor, chlad, sneh, zlá viditeľnosť umocňujú to božské, ktoré sa práve deje. S veľkým odovzdaním, hlbokou pokorou čakám na odpoveď. Prosím to božstvo, vietor aby na chvíľu poľavil vo svojom bytí a dovolili mi vystúpať hore bez ťažkostí. Tiež prosím o oslobodenie, očistenie duše.

Dostávam povolenie a vyrazím na záverečnú fázu dnešnej esencie. Vykročím a behom okamihu, ako zázrakom, vietor úplne stíchol. Pre mňa je to znova jeden z mnohých dôkazov, ktoré pravidelne zažívam. Dá sa povedať zázrakov, pretože to sú zázraky. Dejú sa prítomne, mimo chápania rozumu. V okamihu všetko stíchlo a ja sa šplhám prudko nahor. Iba ticho, pokorne, s vďakou žasnem nad mocou prírody a vesmíru. Borím sa čoraz hlbším snehom, strmšie a ešte strmšie. Pre mňa je dnes táto hora strechou sveta. Viditeľnosť sa každým úsekom znižuje. Dostávam sa na hrebeň, kde musím prekonať hlboké záveje, ktorých rýchlo na hrebeni pribúda.

Akonáhle som vykročil po hrebeni zasiahla ma taká obrovská sila hory, že som sa zmohol iba na hlboké, hlasné výdychy z hĺbky duše počas kráčania. Čistila sa mi duša, o čo som žiadal pod horou. Tak hlasné, tak plné nánosy duše zo mňa vypadávali, ako keby som vysypával smetný kôš. Chcel som vedome pomenovať ťažoby duše, ktoré odchádzali, ktoré chcem odovzdať ale bolo to bezvýznamné. Zmohol som sa iba na prepúšťanie nepotrebnej záťaže duše. Zbaviť sa toho hlboko na duši dokáže iba vesmír. A tak to slobodne, silno odchádzalo.

Čím vyššie som stúpal hore, chodník prestal existovať, stratil sa pod závejmi snehu. Hrebeňom, ktorý neustále stúpa do nebies sa borím v snehu. V závejoch som v snehu po kolená. Telo unavené, viditeľnosť na päť metrov. Božstvo sa mi prihovára a jeho veľkosť, sila, božskosť ma ohromuje. Predstavuje sa mi ako Tengoo. Je to jediné pomenovanie, ktoré mi ho vystihuje. Ako kráčam odhodlane na vrchol Bystrá hrebeňom, niekde v tretine trasy ma Tengoo zastavuje. "Nechceš sa zastaviť?" Znela jeho otázka. "Mal by som? Pýtam sa ho." Najprv neviem prečo, ale odkryje sa predo mnou jedna z mála vysunutých skál v prudkom teréne na hrebeni. Uvedomím si, že to je miesto tvojej esencie. Otváram fľaštičku a nechávam ju na presnom mieste. Ja pokračujem v stúpaní ďalej. "Už keď som tu, dosiahnem vrchol Bystrá", hovorím si v sebe. Každým krokom je však výstup náročnejší. Viditeľnosť jeden meter. Začínam strácať orientáciu, pretože všetko je rovnaké, biele ako mlieko. Nie je sa čoho opticky držať.

Bola si hore, tak vieš, že cesta hrebeňom trvá, kým dosiahneš vrchol Bystrá. Bol som v troch štvrtinách trasy a zastavujem kvôli dnešným podmienkam, únave a vlastne aj motivácii. Pre mňa vrchol dnes nebol podstatný. Uvidel by som iba tyč s nápisom a mohol sa vrátiť dole. Zastavujem sa teda a Tengoo ma nabáda, aby som si tú prítomnú chvíľu nacítil. Prítomnú, jedinečnú, božskú atmosféru tvojej dnešnej esencie. Iba tu prítomne byť. Tichý, prázdny a plný zároveň. Sám ešte budem spracovávať božskosť dnešnej esencie. Po chvíli požehnaného bytia sa vraciam k miestu tvojej esencie. Už po pár minútach návratu mám problém nájsť svoje stopy, ktoré s ľahkosťou zafúkava sneh. Vyzdvihol som tvoju fľaštičku s cenným obsahom a chcem písať odkaz pre teba. Dostávam však odpoveď, že to budem písať dole, pod horou a tak schádzam dole.

Pod jej úpätím prichádza ku mne Tengoo a jeho obrovská veľkosť a sila sa zjemňuje ako mávnutím prútika. "Poď, ukážem ti svoje obľúbené miesto, kde napíšeš odkaz." Volá ma. Nasledujem ho a z mocného, vznešeného božstva hory Tengoo sa stáva malý, zvedavý, obyčajný chlapec. Najprv som nechápal tú rýchlu a obyčajnú premenu, ale vo svojom vnútri viem, že sa to deje často. To silné, mocné je často preoblečené za nenápadné, obyčajné. Po chvíli ma Tengoo zavedie ku kosodrevine, kde sa prezliekam do suchého oblečenia. "Tu často sedávam a pozorujem ľudí", objasňuje mi Tengoo.

Píšem ti odkaz pre teba:

Posvätná hora potokom sa stala. Ako je to možné? Vďaka Bohu. To božské je dokonalé vo všetkom celistvom. Všetko je spojené, všetko je jedným. Ak poprosíš Boha, božské, dejú sa zázraky. Nie v nebi alebo mimo teba, ale v tebe. Ty si božským na Zemi. Málokto to však aj žije. A tak neváhaj dcéra vetra, neváhaj byť celistvá, jednotná. Ty všetko božské už máš. Neboj sa byť búrkou, tmou, láskou, odhodlaním. Práve odhodlanie ti dá krídla. Mocný Tengoo je s tebou. Máš silu hôr a divokosť vetra. Voľ ich však s rozvahou a opatrnosťou. Tú moc by chcelo veľa duší, nie je však na predaj. Je to moc Boha, ktorá sa prejavuje úplne bežne. Taká si sem prišla byť. Nová, silná, treštená, bežná. Tam nájdeš zmysel. V obyčajnom bytí, s bytím Boha.

Cestou dole sa počasie vylepšuje a je to úplne iná cesta, ako ráno hore. Akoby som prišiel z iného sveta. A aj som prišiel.

Navždy vo mne ostane posvätné stretnutie s božstvom hory Bystrá - Tengoo. Jeho prítomné zázraky a jeho odkaz o božskosti, obyčajnosti zároveň.