ESENCIA OSLOBODENIA, UVOĽNENIA

      Túto tvoju esenciu začínam z bodu Tatranské Zruby vo Vysokých Tatrách a smerujem do oblasti Na Sokolích horách. Trasu štartuje úzky chodník do tatranskej prírody. Len, čo som urobil pár krokov, nad hlavou som začul hukot leteckého motoru. Všade vo väčších vzdialenostiach je hustá, šedá hmla, tak som lietadlo nevidel, ale zato ho jasne počul. Priamo nad mojou hlavou, niekde vysoko v mrakoch. Ale v pocitoch, som ho cítil, akoby bol rovno nado mnou.

Ticho som sa usmial, pretože v podobnom si včera sedela ty. Rovnako v mrakoch, v nebi. To nenaplánuješ. Kdekoľvek inde sa mohlo rýchlo letiace lietadlo v tú sekundu nachádzať. Ono však bolo dokonale, v presnom strede nad mojou hlavou. „Život je krásny“ ozvalo sa vo mne. Neskôr, po chvíli pochodu som si naraz uvedomil, že lietadlo symbolizuje tvoju ochranu z neba. To uvedomenie prišlo krátko po udianí sa toho. Radostne som sa pustil kráčať do krásnej tatranskej prírody. Po chvíli pochodu stretávam na úzkom chodníku staršieho pána, typického tatranca s čelenkou na hlave. S úsmevom som ho pozdravil: „Dobrý deň“. Jeho rovnako milá odpoveď bola „Pekný“. Na sekundu ma to seklo, lebo bežne ťa takto človek neodzdravý. Bol to srdečný pozdrav zo želaním a uvedomením si pekného dňa, aj keď vôbec nebol slnečný, ukážkový. Práve naopak, bol šedý, sychravý. Pre ľudí s prírodou v duši je však každý deň v lese „Pekný.“ Ty si takým človekom. To uvedomenie mi znova prišlo krátko po odohraní sa v realite.

Vlniaci chodník smeruje k zasneženým tatranským vrcholkom v diaľke. Tam, kam smeruje cestička je viditeľnosť celkom dobrá, ale  kúsok vpravo alebo kúsok vľavo, je iba totálna šedá hmla. Akoby môj smer, moja cesta životom bola chránená a zároveň smerovaná, daná. Chodník sa dvíha lenivo, postupne do kopca a cestou nachádzam mnoho masliakov. A mnoho, mnoho, mnoho. V niektorých úsekoch doslova kopírujú trasu. Stále ma niečím priťahujú, ale neviem čím. Oči mi vždy skĺznu na nejaký v mokrej tráve. Znova si po chvíli, ako sa to udeje v realite, uvedomím, že masliaky sú vlastne ľudia na tvojej ceste. Ľudia, ktorých si v minulosti stretávala, ale už si na inej ceste. Svojej ceste. Už iba prechádzaš okolo nich bez napojenia, ideš novou cestou. Na tvojej životnej ceste ti teda s krátkym oneskorením prichádzajú hlbšie súvislosti, uvedomenia hlavy.

O kúsok ďalej nachádzam masliaky na tvrdej ceste, medzi skalami. Cítim z toho húževnatosť ľudí pri žití svojich životov, ciest. A čím vyššie stúpam, tým čistejších, zdravších ľudí. Zrazu znova nado mnou prelietava lietadlo. Tentokrát ho jasne vidím a po chvíli mi dopne, že to je ochrana od tvojej mamky zhora. To lietadlo mi ešte mnohokrát preletí nad hlavou, napriek tomu, že dnes tu nie je vôbec počasie na vyhliadkové lietanie. Je veľa hmly, mrakov. Mamka sa pripomína dnes takto.

Ako kráčam, už od začiatku trasy ma otravuje nepríjemný pocit niečoho v nose. Teraz sa to zintenzívnilo. Je to nepríjemné, mám zlosť, nervozitu, ale veľa s tým neviem urobiť. Tiež to prijímam, akceptujem. Nos svrbí, soplí. Fúkam, utieram, ale bez väčšieho úspechu. Stúpaním do kopca sa zadýchavam, dýcham iba ústami. Mám však potrebu dýchať zhlboka, naplno nosom. Tak sa viac na to zameriavam. Uvedomujem si dokonalosť, čerstvosť, zdravosť tatranského vzduchu a oblieva ma úľava. Tá vlhkosť, čerstvosť je úžasná. Každý nádych je zdravím. V kopci sa mi zadýchaním nedarí vždy dýchať iba nosom, ale snažím sa to pretlačiť. Každučký nádych nosom je oslobodením, vykúpením z otravy v nose, v podobe plného nosu. Neviem sa dosýtiť čerstvého horského vzduchu. Prichádza mi, že toto potrebuješ. Nie vzduch dole, v nížinách, ale čistý horský vzduch výšin v živote. Nos sa obratom uvoľňuje a každé nasatie podporuje to ďalšie a ďalšie. Dýcham zhlboka, čisto. Nos je stúpaním čoraz lepší.

Kochám sa a plním dušu prítomnou krásou jesenných farieb tatranského lesa, jeho jedinečnosti. Chodník začína viac stúpať a z čistého, božského ticha, ma nie moc príjemne, zavalí hlučný spev kŕdľa malých vtákov. Prišlo mi to ako spojenie s tvojou rodinou. Miluješ ich, miluješ vtáčiky, sú božské, dokonalé, ale ten hluk, hurhaj, to nie je už tvoje. „Už to nemusím“, hovorí vnútro. Viac ma teší pokoj a ticho týchto vznešených hôr. A znova lietadlová ochrana z neba volá na mňa nad mojou hlavou a pripomína sa, aby som na ňu nezabúdal. 

Kameňov na ceste pribúda a prichádzam na rázcestník, kde sa napájam kolmo na novú trasu. Ako na ňu vstúpim, niečo sa v sekunde udeje. Je to veľmi prirodzené, telo si to ani nevšimne, ale srdce sa zaraduje, poteší. Zrazu je niečo inak. Som hlboko šťastný v sebe. Všetko je prirodzené, v rovnováhe. Cítim sa spokojne. Srdce prebralo vedenie, hlava ustúpila, uvoľnila sa. Všetko je jasné, čisté, radostné. Všetko zapadlo na svoje miesto. Moc tomu nerozumiem, ale viem, že žijem viac v srdci. To cítim veľmi jasne. Žijem srdcom. Tak ľahko, čisto. A cesta stúpa a stúpa, mne je výborne.

Začína mrholiť, kde tu vločka. Objavujú sa prvé výhľady do husto zarastenej doliny podo mnou. Chodník je samý balvan a v pozadí začína vykukovať tatranský, zasnežený, skalný vrchol Velickej poľany. Tak blízko a predsa ešte stále dosť ďaleko. Vnútro by tam chcelo smerovať, ale tvoje miesto esencie je v zdravý a čistote tatranského lesa, nie v jeho výšinách. Zhora dostávam nasmerovanie, že tvoja cesta je srdce lesa, nie jeho vrcholy. Púšťam sa teda kolmo do divočiny Vysokých Tatier. Teší ma na duši jeho zdravosť, prirodzenosť. Dnes aj vlhkosť, jesenná farebnosť. Od prvých krokov je to riadna divočina. Vegetácia nad kolená, mokré stromy, kamene, korene poprepletané najviac, ako sa dá.

Prajem si byť teraz tu Na Sokolích horách sokolom. Všetko, tak náročné a zároveň, tak dokonalé. A ten vzduch, energie - nádhera. Chvíľu zápasím a snažím sa domotať k miestu tvojej esencie. V diaľke sa na mňa usmieva mladý strom jarabiny. Tak blízko to je pohľadom, ale v tej divočine to dávam na etapy. Konečne ma to vypľulo vedľa jarabiny, kde je malá čistinka. Pred sebou vidím presné miesto tvojej esencie. Zlomená časť stromu, kde na jeho vrchol ukladám fľaštičku. Otváram ju a nechávam pracovať. 

Zatiaľ ti píšem odkaz:

Chce to zmenu a zmena príde. Je nevyhnutná, pretože cesta bola prejdená, zdolaná. Zmena je život. Tichá, pravá, čistá ako energie tunajších hôr. Nadýchni sa novej cesty, nového života. Už je tu. A ty to vieš. Vieš to v srdci. Ten pocit, tá výmena z mysle do srdca je okamžitá, prirodzená. Si ňou. Inak to nejde opísať. Srdce vie, myseľ vie, hlava vie a kroky vedú. Vedú ďalej v úctu a stratu. Strácaš staré kroky, ktoré sú minulosťou, aby nové tvorili prítomnosť, budúcnosť, tvoje bytie. Si ním a to stačí. Tu a teraz. Srdce je toho majákom, istotou. Či už v búrke alebo na letnej pláži pod majákom. To ťa čaká. Nový svet, nový dom, nový nádych, nové uvoľnenie, nové, radostné oslobodenie. Boh ti žehnaj dieťa moje...

Dopíšem odkaz a viem, cítim, že poslednú vetu do odkazu vložila tvoja mamka. Pozdravím ju a chvíľu si vychutnávam prítomnú chvíľu, prostredie, kde som. Chcem ísť pre fľaštičku ale mamka ma srdečne, s láskou poprosí „Nechaj ma ešte chvíľu s ňou. “Tak aj konám. Tou vetou myslela „byť dlhšie v spojení s tebou.“ Cez túto esenciu bola a je s tebou v bližšom spojení. Je to aj jej darček tebe. 

Je hotovo a po spätnom krkolomnom, no radostnom návrate na chodník mi nedá, aby som sa nedostal bližšie k zasneženým vrcholom Velickej poľany. Čoskoro sa dostávam najbližšie ako to dnes ide a tie pohľady stoja za to.