ESENCIA OSLOBODENIA DUŠE

     Na tvojej esencii vyrážam do Svarínskej doliny z obce Svarín. Smerujem do oblasti Mačacia. Ako som vyrazil, prší. Najprv jemne, potom viac a viac. Cesta začína asfaltom, čo sa onedlho zmení. Krátko po štarte nachádzam v strede cesty čerstvý pozdrav od medveďa. A statného medveďa, podľa riadne veľkej kopy trusu. Pousmial som sa, lebo u tvojej esencie ma to neprekvapuje. Máš prírodu v duši.

Vykračujem si veselo v daždi, zhlboka nasávam jeho atmosféru, vône, čerstvosť. Byť v lese v daždi je jedinečné, tak oslobodzujúce. Trochu cítim smútok, ale som prítomný a príroda mi umožňuje vychutnávať si to. Ako kráčam ďalej, začujem tvoju dušu „Prečo som týmto? Prečo nie som niekým iným? Prečo nie som napríklad hasičom, záchranárom. Mám na to povahu?“. Niekde v diaľke zavnímam, ako sa bojím počuť odpoveď. Tá však aj tak neprichádza, tak pokračujem v otvorenom napojení na všetko, čo esencia prinesie. Čakám odpoveď na otázku v sebe ďalej počas pochodu, stále však nič. Po chvíli už tomu nevenujem pozornosť.

Obdivujem okolie, kde som sa ocitol a prichádzam k dvom dreveným stavbám. Opustené drevené stavby, tak ako žili naši predkovia v minulosti. Jednoducho, skromne, v súlade s prírodou. Duša sa mi zhlboka nadýchla a zaželala si, aby už cesta bola jednoduchšia. Úľava, pokoj a harmónia prešla mnou pri pohľade na tie stavby v lone prírody. Zároveň želanie na pokoj a harmóniu v duši. Už sa neplahočiť ale žiť, byť, tvoriť.

Pokračujem v ceste. Trasa je sprevádzaná z veľkej časti potokom Svarinka a neskôr Bystrým potokom. Hukot horskej vody a zvlášť v daždi mi vždy hladí dušu. Jej hudba mi je veľmi príjemná. Veľkú časť trasy tiež tvoria velikánske lopúchy, ktoré mi pripomínajú detstvo. Ich nezameniteľná vôňa, najviac počas dažďa a po daždi mi pasujú k horskému potoku. Spolu voňajú krásne. Po dlhšom pochode mením kurz z doliny do kopcov na vrchol Mačacia. Okolité kopce sú poriadne strmé na všetky strany. Opúšťam asfalt a pokračujem lesnou cestou. Míňam lesné stroje, ktoré sú v daždi opustené a teším sa, že dnes deň patrí lesu a mne.

Cesta je čoraz viac rozbahnená, všade vládne voda, vlhkosť spolu s tichom, sviežosťou lesa. Strmosť naberá na svojej sile a obzerám si kopce po mojej ľavej strane. Niekde tam v hmle, v diaľke, v ťažkom teréne je skalný vrchol Mačacia. Telo je nastavené na vyrazenie do strmého svahu ako šprintér na štarte. Čakám na pokyn sprievodcu, že môžem vyraziť priamo hore do nebies. Ten ma však posiela ďalej lesnou cestou. Pokračujem. Časť mňa chce zažívať dobrodružstvo, časť nasleduje vedenie. Najprv nechápem, prečo nedostávam odpoveď na moju otázku na začiatku cesty a prečo nežijem dobrodružnejšiu časť svojej cesty. To, čo vo mne je z mladších čias mňa samotného. Duchovné vedenie ma posiela inam. Čoskoro sa mi dostane oboch odpovedí.

Vo väčšej výške ma dobieha hmla a vidím tak na desať metrov. Hustý dážď vyplňuje dokonalú atmosféru prítomnosti. Duchovný svet mi odpovedá „Už nemusíš, nepotrebuješ ten záber z minulosti. Ukážem ti ľahšiu cestu.“ Ako mávnutím prútika sa ocitám na otvorenom priestranstve. Všade plnosť zelene, sviežosti a akoby sa stretlo všetko v jeden moment. Prítomnosť, pokoj, zmierenie, oslobodenie. Všetko stíchlo, dážď prestal, hmla ustupuje a ja mám pocit úľavy, uvoľnenia, slobody a vášne v sebe. Pozriem sa na hmlistú oblohu nad hlavou  a vzduchom plachtí bez pohybu krídel, v hmle veľký myšiak. Ten okamih tomu všetkému dodal korunu na hlavu. Bol ako vznešený drak, ktorý sa z hmly objavil, mihol sa pomalým letom oparom a stratil sa znova v tajomnej hmle. Doslova prišiel pocit „Wau“. K tomu duša dodáva „Hľadaj a kráčaj tam, kde budeš kvitnúť. Kde budeš šťastný v duši. Slobodný, prítomný, pokojný. Choď ľahšou cestou.“

Po tomto prítomnom zážitku sa blížim k záverečnému výstupu na vrchol Mačacia. Šplhám sa mokrým terénom, chytám sa kadečoho a vychutnávam si každý okamih. Znova začína pršať a ja v diaľke, v hmle vidím vystúpený hrot skaly-miesto tvojej esencie. Hmla pokryla celé okolie. Za pekného počasia tu musí byť pekne. Kladiem fľaštičku na skalu a zatiaľ píšem odkaz pre teba, od vzdušných bytostí, ktoré tu žijú:

To Boh skúša naše kroky, bo jeho vôľa je. Čo však zamýšľa cestou človeka? Jeho bytie, jeho prítomnosť. To je božským na Zemi. Skrz človeka vnímať každodenný život, aby človek pochopil, že božské je prítomnosť. Božské je príroda. Koľko vecí rieši človek cestou životom? Pričom ide iba o jediné. O Lásku. Prejav lásky v nekonečných podobách skrz človeka. Nájdi si teda svoj prejav lásky skrz seba. Dať a nečakať späť. Dať a byť prítomný. V tichu, v láske, v Bohu. Či muž alebo žena. Dieťa alebo zviera. Všetko je cestou Boha, všetko iba Je. Tak nech vykročí tvoja nová cesta v novom Duchu, v novom šate, v novej ceste. Ako, kam?

To vie iba Boh a Ty...