ESENCIA OKAMIH BYTIA

     Tvoju dnešnú esenciu začínam v Tatranskej Lesnej. Najprv smerujem do oblasti Tri jazierka. Je to oblasť s mnohými lesnými cestami a tak trochu tuším, že sa dnes viac nachodím. Teším sa však na to, počasie je ukážkové na dnešný pobyt v Tatrách, tak som kopol do vrtule.

Hneď od začiatku ma navštívil tvoj  pocit rozpačitosti. Vidím teba ako ťa zamestnávajú mnohé roviny, ktorým sa máš a chceš venovať. Tlačí sa všetko naraz a ty sa snažíš to ustáť. Myseľ je v rozpačitosti a chce to utriediť-ešte toto, potom toto, najprv toto. Vnútro mám mať pokojné, tak sa nadychuješ a hovoríš si dobre. Zvládnem to, ale zvonka sa hlási jedna vec za druhou už popredu v tvojej mysli. Presne tak sa aj pohybujem v oblasti s krásnym názvom Tri jazierka. Kráčam a hlava plánuje-najprv sem, potom tam a tadiaľ prídem sem. V praxi ma to však pustí iba po najbližšiu križovatku. Môžem plánovať, ale viac, ako po ďalšiu križovatku sa v realite nepohnem. Vo vnútri som však pokojný a snažím sa užívať si prítomný okamih. Vychutnať si všetko, čo môžem pozorovať, zažívať.

Z troch jazierok je v prvom suchá tráva a až cestou k druhému nachádzam na rozpálenej ceste krásnu žabu. Robím si fotky a rozprávam sa s ňou. Veľmi jasne mi viackrát prízvukuje: "Láska je cesta." Od srdca jej poďakujem za posolstvo a po pár krokoch si uvedomujem, že žaba žije po blízku vody. Tak krúžim v oblasti so žabkou a nachádzam malinké jazierko, kde si vyfotím viacero nájomníkov žabieho jazierka. Kráčam, cesta ma vedie rôznymi lesnými smermi a zaujímavo sa krútim v tejto oblasti. Niekedy pochybujem, či som tam, kde si myslím, že som a asi po hodine nachádzam správne napojenie do Studenej doliny, kam mierim. Keď si však porovnám svoju doterajšiu trasu, išiel som presne správnym smerom, ako som chcel a mal, napriek svojím pochybnostiam. Akoby to bol odkaz, že si správne aj napriek tvojmu pocitu.

Cestou som však musel vyslovene hľadať rovnováhu medzi pokojným vnútrom a uponáhľaniu zvonka. Vonkajšok ma núti zrýchľovať, ponáhľať sa, aby som všetko stihol. Ako sa ponáhľam, nestíham si užiť skutočnú realitu, ktorou letím. Vedome teda spomaľujem, snažím sa vychutnať si krásu slnečného dňa tam, kde som. A som na sakra peknom mieste a prostredí v nádhernom počasí. To, čo mám tak rád. Tak vnímam aj tvoju situáciu teraz. Si v živote tam, kde je ti príjemne, ale tlakom, ponáhľaním sa strácaš drahocennú prítomnosť užiť si to. Cestou ešte prejdem úsek popadaných stromov a cítim v nich prekážky v tvojom živote. Sú však nízke, malé a nerobím si z nich ťažkú hlavu. Prešla si mnoho, toto už je dobré. Cestou, ako som si uvedomil, že musím si tvoriť svoju rovnováhu sám, nik ju za mňa nevytvorí, pýtam sa tvojej duše: "Čo ti chýba." Odpovedá, že chceš byť. Prítomne, čisto, pravdivo, slobodne. Hovorím jej, že to máš, si tým, len to žiť. Prakticky v každodennom živote. Proste byť tým stavom v každom okamihu. Žiť to Tu a Teraz.

Z oblasti Troch jazierok sa dostávam ďalej trasou do Studenej doliny, kde je iné prostredie, iná etapa tvojej cesty. Tatranské kamenné chodníky ma dovedú k prekrásnym vodopádom Studeného potoka. Po užití si vodopádov zblízka, pokračujem k Rainerovej chate. Cestou mi pózuje hodnú chvíľu mladá jašterička, pár centimetrov pred foťákom. Chatu míňam, akoby tam nebola. Je tu zopár turistov a mňa vedenie smeruje k miestu tvojej esencie. Som ako v tranze a ďalšou cestou zanechávam bežných turistov, pretože ďalej stretávam už iba zdatnejších turistov, skialpinistov mojím smerom. Snehu je celkom dosť a dostávam sa viac a viac do čarovnej, veľkej Studenej doliny.

Zo skalnej časti doliny mám pokračovať do lesnej časti doliny, kde z chodníka sa pustím dole kopcom tatranskou divočinou. Viackrát sa prepadnem po pás do snehovej kapsy. Z jednej strany doliny sa mám dostať na opačnú stranu divokej, skalnatej Studenej doliny. Som v miestach, ktoré väčšina turistov iba pozoruje z diaľky a som vo svojom živle. Obe strany doliny spája ako suchý zips Veľký Studený potok. Chvíľu ho kopírujem a hľadám miesto, kde by som suchou nohou prešiel na druhú stranu. Potok je neskutočný. Kryštáľovo čistá, mohutná voda oblizuje veľké balvany silným prúdom. Ich preskakovaním prejdem na druhý breh. Prechod som si veľmi užil aj s dávkou adrenalínu a znova šplhám hore k skalnej stene.

Sprievodca ma vedie na inak zasneženej oblasti, k malej časti, ktorá je ako z iného príbehu. Zeleným machom, slnkom zaliata časť strmého lesa, s krásnymi energiami. Tvojimi energiami. Ako v rozprávke. Je tam zlomená borovica so zvláštnym tvarom a príjemný, slnkom vyhriaty mach. Je tu krásny výhľad na silný Studený potok podo mnou a mohutné skalné steny Studenej doliny nado mnou. Sedím na zelenom machu v obkolesení snehu a pohľad, energie skalných obrov okolo mňa, ma dostávajú do nezabudnuteľného pocitu pokory, krásy, vznešenosti. Po chvíli kladiem fľaštičku na presné miesto. Vysunutý koreň statnej borovice a nechávam esenciu pracovať.

Zatiaľ ti píšem tvoj odkaz od vzdušných bytostí, ktoré tu žijú pri potoku:

Okamih bytia. Tak vznešený, tak naplňujúci, ak je okamihom slobody, vášne, prítomnosti. Je však jeho posolstvom zaniknúť, nebyť? Nie. Jeho poslaním a podstatou je Byť v prítomnosti. Prečo chcenie človeka chce byť väčšie, ako bytie samotné? Nastáva potom pocit, že bytie je pominuteľné. Ono však iba je. Tu a Teraz. Stane sa tvojimi túžbami, pretože pramenia a tryskajú, ako tento mohutný potok. Sú večné, nemenné. Sú pravé. Preto my bytosti vetra, voláme tvoje chcenie do diaľav. Nech rozplynie sa v prachu a ostane skutočné bytie, ktoré je prítomné, večné. Neutíchajúce, radostné a slobodné. Okovy mu dávaš ty. Svojou mysľou, chcením. Nádych, výdych a skutočné sa stane večným, nové stálym, radostné čistým. Boh ti žehnaj...

Cestou dole som sa ešte raz popasoval s mohutným Studeným potokom a niesol sa v týchto hlbokých energiách ešte dlho.