ESENCIA OHLIADNUTIA SA SPÄŤ

    Vyrážam na tvoju esenciu zo sedla Súľová, do sedla Volovec vo Volovských vrchoch. Tu vo výške 920m zima ešte nechce opustiť svoju vládu, ale je to už otázka času, kedy zavíta jar aj do vyšších hôr. Dnes je krásny slnečný deň a tak tuším, že dnes to bude o krásnych výhľadoch. Tie sú vždy, keď svieti slniečko. Čaká ma dlhý pochod na miesto tvojej esencie. Vyrážam a teším sa. Cesta je pokrytá snehom, kde tu vykúka zem. Stúpanie je plynulé, ale dlhé. Dostávam sa na vrchol prvého kopca a odkrýva sa mi nádherný výhľad široko - ďaleko na celú oblasť.

Zisťujem, že celá tvoja cesta k esencii je oblasťou po kalamite. Na kalamitu lesa vo veľkom meradle je na jednej strane smutný pohľad, ale na druhej strane vďaka tomu sú tu prekrásne výhľady na široké okolie. Na celý Spiš, Gemer, Vysoké aj Nízke Tatry. Celá oblasť je holá, s minimom stromov, ale je tak čarovná, s dych berúcimi výhľadmi. Kráčam po červenej turistickej značke. Je ale tak zvláštne značená, že v smere cesty mám problém značku veľakrát nájsť. Akonáhle som stratil istotu smeru, či som správne, ohliadol som sa späť za seba a tam som značku okamžite našiel. Najprv som si myslel, že to je náhoda. Keď sa mi to udialo po tretí raz, pochopil som odkaz pre teba - ak stratíš smer, vždy sa obzri späť, aby si pochopila ako ďaleko si už zašla a našla tak svoj správny smer na ďalšiu cestu. Zopakovalo sa mi to niekoľko krát v tvojej esencii.

Počas chôdze mnou prechádzajú zmiešané pocity. Najprv po vyrazení som sa cítil dobre. Po chvíli začali pocity neistoty, zmätenia, roztržitosti. Takej vnútornej frustrácie. Cítim v tebe rozhodnú ženu, ale rovnako zmätočnú ženu. Napriek mojej snahe o pokoj v sebe, žena zmätku akoby mala navrch. Je rovnako silná a veľmi prešibaná ako to pozitívne vo mne. Nekoná priamo, ale skryto. Keď mi nepomáha ju vedome ovládať, tak ju nechávam pôsobiť. Ja som si istý svojou silou a rozhodnutím pre rozhodnú ženu v sebe. Počas cesty sa tieto pocity postupne uvoľňujú, rozpúšťajú. Ale niekde v hĺbke stále je žena zmätku.

Užívam si slniečko, výhľady, silný vietor na vrchole. Zem je požehnaná v našom krásnom Slovensku. V srdci jej tisíc krát ďakujem. Prechádzam vrcholy jeden za druhým, kochám sa dnešnými jedinečnými výhľadmi na dokonalosť prírody. Ďalej prechádzam zalesnenou časťou a na jej konci sa otvára nová oblasť kalamity, vďaka ktorej je výhľad na široké okolie tohto miesta.

Kúsok cesty ešte idem po značke, ale v otvorenej krajine bez stromov nenachádzam značku. Som v oblasti, kde som chcel byť, do cieľa ešte potrebujem prejsť nejakú vzdialenosť. Nemám sa však čoho chytiť pre orientáciu ďalej. Nechávam sa teda viesť hlasom vo svojom vnútri. Ten ma posiela zlým smerom a po chvíli blúdenia sa rozhodujem nepočúvať ho. Počujem škodoradostný smiech hlasu, ktorý mi radí. Je vo mne znova zmätok. Snažím sa riadiť rozumom, odhadnúť, čo najlepší výsledok, ale k ničomu nedospejem. Ani myseľ, ani vedenie. Hlas v mojom vnútri je falošný. Rozoznávam jeho škodoradosť. Podľa nej viem, že je falošný. Pravý hlas nie je nikdy škodoradostný. Príde mi, že on je ten zmätok v tebe, ktorý kedy môže, sťaží ti cestu.

Márne pátram v širokom okolí po značke. Nikde nič. Nechápem to. Zmätok víťazí. Ale len prvé kolo. Rozhodnutý som pokojne nájsť riešenie.  Zmätok ma neovláda, ale neviem pokračovať. Niečo to chce iné odo mňa v tejto chvíli. Mám za sebou štyri hodiny únavného pochodu v snehu, v horskom teréne a nejako sa neviem rozhodnúť, kam ďalej. Sadnem si na pník, rozhliadnem sa po okolí a hľadám svojimi zmyslami tvoje miesto esencie. Sprievodca mi ukazuje vo veľkej diaľke strom, kde by sa mala esencia tvoriť. Je to však ešte veľmi ďaleko. Napriek tomu plánujem trasu, ako sa tam dostanem.

Ako si tak obzerám miesto esencie, zrazu prichádza zistenie, že cieľ nestojí za tú námahu. Necítim s ním žiadne spojenie v sebe. Je to len vzdialený bod v diaľke. Viem, že sa dokážem zatnúť a dosiahnuť ho, ale niečo mi celé na tom nesedí. Po chvíli otvorenej duše sa mi prihovára môj sprievodca a ja v sekunde vyhodnocujem situáciu aj v konaní. Vidím pred sebou pník, kde s určitosťou viem, že je to miesto tvojej esencie. Pochopil si to, vraví mi sprievodca. Cieľ nestojí za námahu. Nemáš s ním spojenie. Je to iba vzdialený cieľ. Chcenie z minulosti. Momentálne nereálne a zbytočné chcenie pre teba. Prijímam to v sebe, vyberám fľaštičku a nechávam esenciu pracovať na pníku.

Zatiaľ píšem tvoj odkaz:

Niekedy vzdialený cieľ nám nie je súdený. Niekedy jeho potreba a dokonca aj zámer s vedením, nie je to, čo stojí za námahu. Toto uvedomenie prichádza, ak cieľ je na dohľad, ale vynaložená námaha a reálna prítomnosť nie sú v súlade. Nastáva okamih zvažovania a zároveň skutočného napojenia na seba, na svoj zdroj. Vtedy ohliadnutím späť získavame uvoľnenie, hrdosť, spokojnosť za cestu, ktorú sme prešli. Uvedomenie, že tu a teraz je to dôležité. Prítomný stav bytia. Ten prináša uvoľnenie, pokoru, spokojnosť a prehodnotenie ďalšej cesty. Lebo ohliadnutím späť získavame slobodu, pravdu a silu konania. Získavame múdrosť prítomnej cesty. Múdrosť razí cestu prítomnosti. Keď treba konať, tak koná. Keď zastaviť, tak zastaví. Keď meniť cieľ(cestu), tak mení. Je prítomným stavom. Skús sa zastaviť, ohliadnuť späť. Uvedomiť si kam si došla, kde sa nachádzaš a určiť nový cieľ. Nový postup. Odmenou ti bude prítomný stav múdrosti a naplnenia. Pretože, to čo je skutočné je tu a teraz.

Dokonalé tak ako to je.