ESENCIA ODVAHY

     Je zamračený, upršaný deň a ja sa vzďaľujem od auta v doline hlboko pod vrcholmi kopcov nad obcou Jarabá v Nízkych Tatrách. Viem, že ma čaká strmý výstup na jeden z vrcholov nado mnou. Zatiaľ slabo mrholí, tak si natešený rezko vykračujem a začínam sa uvoľňovať, uvedomovať si, že som v klenote Slovenska-Nízkych Tatrách. Po predchádzajúcich daždivých dňoch je všade svieža zeleň, čerstvý vzduch a plno života. Po chvíli pochodu viem, že esencia je niekde na vrchole kopca po mojej pravej strane a dostávam sa na križovatku ciest, ktoré sa delia.

Vpravo ide turistická pohodlná cesta smerom, kam potrebujem ísť. Vľavo pokračuje cesta, na ktorej som kráčal doteraz. Hlas v mojom vnútri ma vedie cestou vľavo, tak dám na neho, aj keď rozum mi hovorí, že potrebujem ísť cestou po turistickej značke. Ale dávam na vnútorný hlas, ktorý vraví: "poď skúsime túto cestu" a pokračujem ďalej. Kráčam mokrou cestou, plný síl a odhodlaný k svojmu cieľu. Cesta sa však odkláňa úplne od smeru, kam potrebujem ísť. Napriek tomu pokračujem, veď ma vedie môj vnútorný hlas. Kráčam asi dva kilometre. Začínam si vravieť trikrát po sebe: "nech prijímam, počujem, hovorím a som pravdou, čistotou, láskou." V ten moment sa vynáram zo zákruty a dostávam sa do slepej uličky, kde cesta končí. Nechápem, prečo som bol sem vedený, oklamaný vnútorným hlasom.

Prišlo mi zhora k tebe, že si bola klamaná falošným vnútorným hlasom, ale zvolila si si svetlo a to ťa navedie na správnu cestu. Vravím si v duchu, "nie je to tak ďaleko." Blyslo mi hlavou, že iný ľudia sa v takej situácii zlostia, nadávajú, ale ja viem, že som v kondícii, je to pre mňa tréning, ktorý mám rád. Tak sa vraciam. K ceste s turistickou značkou to mám ďaleko, preto v polovici spiatočnej cesty naberám smer k svojmu vrcholu. Odhadujem najlepšiu trasu a začínam strmý výstup na vrchol. Cestou sa mi stále dookola pripomína veta: "vychutnávaj si cestu k cieľu, nie iba cieľ." Tá cesta je rovnako dôležitá. Počúvam to skoro počas celej prípravy esencie. Spomaľ, vychutnaj si cestu, aj tak budeš musieť niekde čakať, ak sa príliš ponáhľaš.  

Po chvíli pomerne pohodlnej, no mokrej ceste sa dostávam k hustému lesu. Vchádzam dnu a intuitívne cítim, že som na medveďom chodníku. Po desiatich metroch dostávam priamy dôkaz. Stojím pri smreku, ktorý je celý dodriapaný od medvedích pazúrov. Takéto stromy sú križovatky—semafóry vo svete medveďov. Tu medvede neustále značia svoju zastávku, označujú teritórium. Medvedie chodníky sú v ťažko priechodnom teréne, zarastenej džungli, aby mali pokoj od ľudí. Vidíš najviac na päť metrov, nevieš, čo je za kríkom pred tebou. Zastavujem sa a prosím bytosti tejto časti lesa o bezpečný prechod za účelom esencie. Dostávam pokyn, že musím čakať na povolenie. Ako na colnici - tak čakám. Nedovolím si prejsť bez povolenia. Prešlo asi päť minút a najradšej by som vyrazil k cieľu, ale pokorne čakám na odpoveď.

Väčšinu mojej mysle zamestnáva cieľ cesty, ale znova a znova sa mi pripomína, že mám si vychutnať cestu. Po dosiahnutí cieľa vlastne tá cesta bude tvoriť veľkú časť mojich spomienok a zážitkov. Čím viac si vychutnám cestu k cieľu, tým viac si budem môcť spájať cieľ s cestou k cieľu. Vznikne oveľa bohatšie množstvo zážitkov, ako iba samotné dosiahnutie cieľa. V mysli sa mi ukazuje obraz ako bytosti prírody- medvedí škriatkovia odkláňajú cestu starému medveďovi mimo môj smer pochodu.  Asi do desiatich minút prichádza odpoveď, že môžem pokračovať.

Strmosť kopca naberá svoju silu a začína husto pršať. V pršiplášti prechádzam skutočnou slovenskou džungľou Nízkych Tatier. Začínam si pískať, už ani mne nie je všetko jedno. V medvedej obývačke, bez ohlásenia, v daždi, kde nič nepočuť. S viditeľnosťou na dva metre, to už prišlo aj na moje nervy viac, ako obyčajne. Z hora mi však vravia, že iba si kazím pískaním zážitok z cesty, tak po chvíli prestanem. Samého ma to vyrušuje. Dostávam sa spomedzi vysokých stromov do pásma nízkych kríkov a nekonečného množstva kríčkov čučoriedok. Kde tu uvidím čučoriedku a pochutnávam si v daždi na nich počas výstupu. Začína hlasno hrmieť, búrka naberá na intenzite a ja sa dostávam pod vrchol kopca.

Skúsenosť mi hovorí, že mám počkať, kým búrka prejde. Byť na vrchole v Tatrách v búrke je prúser. Buď odvaha alebo hlúposť. U bežných ľudí hlúposť, neskúsenosť. U mňa dnes odvaha, pretože potrebujem akurát tu a  teraz byť, tvoriť tvoju esenciu. V medvedej obývačke, na vrchole kopca v Nízkych Tatrách, v hromoch, búrke, daždi. Parádna kombinácia. Uvedomujem si, že túto nádhernú prácu môžem vykonávať iba vďaka svojmu napojeniu na vesmír. Inak to normálny človek nedá ak nemá spojenie a istotu, že je chránený a vedený.

Hneď si hovorím, že musíš byť rovnako silná, vedená vo svojom živote, pretože dávaš rovnako dôležitú a nebezpečnú prácu. Musíš byť rovnako vedená, aby si to zvládala. Pokorne sa v duchu skláňam pred tebou, si silná žena. Celá esencia je tvoja paralela tvojej cesty, takže ty najlepšie budeš vedieť, čo priebeh esencie znamená. Trocha som odbočil. Vedel som, ktorý kopec a teraz pod vrcholom vidím presné miesto esencie. Zlomený kmeň stromu sa v diaľke usmieva na mňa a ja viem, že to je presne ono. Pod vrcholom sa mi zdá miesto esencie vzdušnou čiarou neďaleko. Povzbudený začínam svoju záverečnú časť výstupu.

Strmosť kopca je riadna, neustále prší a ja cítim tvoju neúnavnú vôľu a istotu, že dosiahneš cieľ. Vždy, ako motor. Som rovnaký a milujeme to obaja. Absolútne nepochybujem o svojom úspechu. Zahryzávam sa do mokrého terénu, kde nevidím na čo stúpam, kvôli vegetácii. Zrýchľujem tempo, často padám, štverám sa po štyroch, ale duša sa mi teší. Zvádzam boj sám so sebou. Pník akoby sa ešte vzďaľoval. Je to už iba boj s cestou, v duchu som v cieli už dávno. Pískať už nemusím, lebo tak hlasno fučím od náročnosti terénu. Ale ani okamih zaváhania, priamo k cieľu.

Som tu a z hora pokyn, aby som ihneď dal tvoriť esenciu na pník. Musím sa vzdialiť a nechať pracovať energie miesta esencie. Nesmiem ani fotiť, iba čupím a kochám sa prekrásnym výhľadom a cieľom, ktorý som dosiahol v bojových podmienkach. Milujem to. Rovnako si vychutnávam božské, pokojné vibrácie a energie, ktoré cítim pri príprave esencie. Oblohou sa rozliehajú hromy, husto prší ale tie energie sú neskutočne pokojné. Sú v mojom srdci, duši. Zatváram oči a vedenie ma upokojuje. Prestávam vnímať hromy a zameriavam sa na pokoj, ochranu vo svojom vnútri. Otváram oči a znova plním dušu, oči prekrásnym výhľadom. Asi po desiatich minútach mám povolené fotiť, tak robím fotku esencie na pníku a záberu do doliny podo mnou. Prestáva na chvíľu pršať, hromy tíchnu. Kochám sa prekrásnym výhľadom, na ktorý som sa tešil.

Po pokyne, že je esencia hotová sa balím a plánujem trasu dole k autu. Znova sa ozýva búrka svojím hromovým hlasom, viac sa zaťahuje a ja viem, že znova bude pršať. Poberám sa spokojný, premočený, ale šťastný s novým zážitkom, novými pohľadmi, ktoré mi ostanú v očiach a duši navždy. Milujem pocit, keď je dosiahnutý cieľ. Celý priebeh tvojej esencie je ale o vete: "Neponáhľaj sa iba k cieľu, vnímaj cestu k nemu. Tá je cieľom samotným. Dodá ti to pokoj, uvoľnenie a prehĺbenie zážitku s cieľa samotného."

Cestou dole k autu som dostával viackrát dôležitú vetu pre teba, ktorej sa určite drž: "Vyberaj si ľahšiu cestu. Vždy a všade. Ťažkej cesty už bolo dosť, máš ju za sebou. Ľahkosť cesty je znakom tvojho smeru." Určite sa toho drž, je to odkaz aj pre mňa. Cestou dole som si vyberal iba ľahšiu cestu a bolo to super. Obaja dokážeme zdolať akúkoľvek náročnú cestu, ale vyberá si to svoju daň. Stojí nás to veľa energie, ktorá je mrhaná zbytočne. Ak tú ušetrenú energiu použijeme na vznešený cieľ, úspech je zaručený a nám sa bude žiť oveľa šťastnejšie, spokojnejšie, radostnejšie. V ľahkosti, úľave, pokore. Po príchode domov a písaní priebehu esencie mi prichádza odkaz pre teba od bytostí vesmíru:

Cieľ je cesta. Prešla si cestou minulosti v tme a nenávisti. Boja o vlastný kúsok svetla. Ty si ho vyhrala a tvoja viera vo svoje schopnosti dostáva nový uhol pohľadu. Pohľadu využiť svoje schopnosti na pomoc iným, službu vznešenému cieľu. Tvoje schopnosti sú však schopnosťami tak vznešenými, že cieľ je potrebné uvážlivo vyberať. Vybrať nie svojím výberom rozumu ale výberom duše. Duša ťa zavolá na svoju službu. Pocit v srdci ohlási pomoc, kde tvoje schopnosti sú priam podmienkou a ty budeš vedieť, že to je ono. Nezáleží na veľkosti, ohromnosti veci, ale jej hĺbky