ESENCIA ODVAHY  VETRA

     Tvoja esencia začína na začiatku Kvačianskej doliny. Už cestou na miesto, som však cítil veľkú ochranu vesmíru. Ochrany zhora. Na väčšine Slovenska husto sneží a doprava kolabuje. Množstvo úsekov je neprejazdných, všade problémové cesty. Ja mám však cestu pohodlnú, príjemnú a v sebe silný pocit ochrany. Hneď od začiatku cesty. Ako som vystúpil pred Kvačianskou dolinou, prestalo snežiť, ukázalo sa slniečko a tiež príjemný pohľad na krásnu prírodu v úzkej, kolmej, skalno-lesnej doline. Všetko pocukrované čerstvo napadaným snehom.

Srdce sa mi potešilo pohľadom a hurá na tvoje dobrodružstvo. Napriek nie najlepšiemu počasiu, je tu na výlete viac ľudí. Ja sa im snažím inštinktívne vyhnúť, ale ako naschvál, motajú sa nám cesty okolo seba. Pridal som do kroku a snažím sa im utiecť. Zdržím sa fotením okolia a znova ma dobehli. Prichádza mi poučenie, že nemá význam ponáhľať sa, chcieť sa vyhýbať prítomnosti. Utekať dopredu. To tvoje ťa na ceste vždy dobehne. Tak sa podvoľujem, neutekám, ale prijímam, uvoľňujem, nechávam plynúť. A čuduj sa svete, ani neviem ako, čoskoro je celá dolina pre mňa. Začína jemne snežiť. Dolina je krásna, dnes v tichom snežení ešte viac. Veľké skaliská posiate stromami, ktoré akoby tvorili vlasy staručkej pani doline. Hlboko na dne doliny silný, hlasný potok, na vrcholoch skál fučanie vetriska. A medzi tým stará cesta, ktorej história je písaná na informačných tabuliach počas cesty dolinou.

Pozdravím tvoju dušu, či je tu so mnou a ona mi odpovedá, že sa bojí toho, čo príde. Má strach z budúcnosti alebo lepšie povedané z toho, čo môže prísť. A strachu sme plný raz, dva. Vtedy zavnímam láskyplné roztvorenie náruče prírody na tomto mieste. Akoby tvojej duši dolina otvorila svoju náruč čistej lásky a prijatia. Bez strachu, proste prítomné bytie prírody, ktoré je zakaždým čistá láska. Tak ako je. Všetko v nej je dokonalé. Pohladí ma to na duši, na tele. Fyzicky cítim tú lásku a čistotu. To prijatie, to pozvanie. Nie je potrebný žiadny strach.

Pokračujem ďalej. Dostávam sa na jednu z vyhliadok, ktorá je zásluhou obetavých ľudí úžasne pripravená a pohľad z nej stojí za to. Dolinu je krásne vidno na obe strany. Tak ako je božsky tvorená. Prekrásny pohľad, ktorý dlho ostane v duši. Kráčam zasneženým lesom v doprovode hučiacej vody, niekde hlboko podo mnou. Zisťujem, že miesto, kam som smeroval je dávno za mnou. Príde mi, že to bolo rozhodnutie hlavy, rozumu, ktoré nakoniec dopadne inak. Človek plánuje, ale realita je podľa iných zákonov a princípov. Automaticky preberá vedenie môj sprievodca a vedie ma novou cestou. A to doslova. Doteraz bola cesta vyšľapaná inými ľuďmi, teraz idem neporušeným snehom, bielučkou krásnou krajinou. Dolina je veľmi strmá a snehobiela krajina je ako v rozprávke. Pomyslel som si, ako by som sa rád pustil hore na vrchol. Ale hneď ruším myšlienku. Nie je to moja esencia.

Sprievodca ma zaručene vedie kam potrebujem, ja mu absolútne dôverujem, tak sa nie je čoho báť. V diaľke mi ukazuje vrchol, kam sa o chvíľu budem štverať a hlasno sa zaradujem. "To fakt." Protiľahlý vrchol doliny sa na mňa usmieva bielo-zeleným obrazom zasnežených veľkých smrekov. Sprievodca ma vedie cestou, ktorá prichádza až nadol k potoku a pokračuje ďalej. Tam ma odkláňa z chodníka do strmého lesa. Aj tu po chvíli nachádzam lesnú cestu a znova vnímam pomoc vesmíru na našich cestách. Snehu pribúda, ale s ním aj radosť v duši, v tele. Terén je hodne strmý. Kde tu využívam zvierací chodníček. Keď chcem využiť pohodlnejšiu cestu, niečo vo mne ma posiela ťažšou cestou. Čo najstrmejšie vpred. Čo najpriamejšou cestou hore. Už žiadne vybočovanie, žiadne výhovorky, strach. Je vo mne viac, ako si myslím. Žiadny strach, žiadna pochybnosť. Niekedy po štyroch, ale rovno sa popasovať s cestou. Rovno a priamo. Smelo vpred. Sám sebe dokazujem svoju odvahu, silu, rozhodnutie. Rozhodol som sa už dávno, teraz iba prakticky napĺňam cestu. A nebojím sa jej. Práve naopak. Je vo mne viac.

Vrchná tretina cesty je veľký polom. Mnoho polámaných, zasnežených stromov a ja si razím cestu ako vystrelený šíp. Dám to. Rovno skrz, nech to je akokoľvek. Bez váhania prekonávam všetky prekážky a o chvíľu stojím na vrchole. Vychutnávam si nadmorskú výšku a dosiahnutý cieľ. Opačná strana vyzerá úplne odlišne. Je to otvorená dolina s roztrúsenými domčekmi v širokom okolí. Prekvapí ma silná fujavica na vrchole. Tu je dnes doma vietor. A od neho budeš mať aj odkaz. Smerujem k miestu tvojej esencie. Vyvýšený snehový závej. Vietor mi neustále pripomína, kto je tu šéf. Kladiem fľaštičku na presné miesto a ona sa svojou váhou ponorí do čerstvo napadaného snehu. Nechávam esenciu pracovať. Zatiaľ ti píšem odkaz vetra. Podvoľujem sa mu a zároveň milujem nepriaznivé počasie. Keď je človek iba maličkým ničím v silách prírody.

Tu je tvoj odkaz:

Vietor. Sila života, sila prírody. V sile prírody staré končí svoju púť a nové rodí sa do novej cesty. Tak rodíme sa a umierame každý okamih svojej púte. To kolobeh života tvorí jeho nesmrteľnosť. Odovzdaj teda staré svojej zime života a znova povstaň na novej ceste. Je to prirodzený kolobeh života častejšie, ako si človek uvedomuje. Neostávaj v bezpečnom závetrí, v polovičnej svojej veľkosti. Veď všetko na Zemi prišlo kvitnúť. Ako malé dieťa, malé šteniatko, mladý les, nová cesta. Všetko má právo každý deň zomrieť a narodiť sa v plnom kvete. Kvitne tvoj kvet života naplno? Myslím, že môže. Čo myslíš? Tak ja vietor ľahko odvejem staré, aby nové v zapätí kvitlo. Kvitnúť bude samo bez zásahu zvonku. Potrebuje to ale byť svojím kvetom života. Samé sebou. Tak myslí Boh, tak tvorí príroda, tak prebieha život. Tu a teraz. Staré novým je. Bohu za to vďaka...