ESENCIA ODOVZDAŤ

     Tvoju esenciu začínam na okraji obce Mučín a smerujem u teba k dvom miestam. Najprv to budú Tri duby pri Mučínskej jaskyni a potom Tri chotáre neďaleko obce Pleš, kúsok odtiaľ. Vyrážam teda k jaskyni. Je nádherne slnečno. Úsek cesty na začiatku prechádza cez dedinu a som nesvoj. Pýtam sa v sebe, prečo táto trasa? Ale akonáhle miniem posledný dom, ocitnem sa na prírodnej ceste, akoby uťal a hneď mi je lepšie.

Koncert prírody znie na plné pecky a okamžite stretávam dvoch krásnych motýľov, ktorý sa chcú radostne fotiť. Vytešujem sa ako pózujú pred foťákom a svet je oveľa krajší. Každým krokom som viac v prítomnosti, vychutnávam si tunajšie prostredie. Sú to čarovné listnaté lesy. Duby, buky, cery. Širšia cesta sa mení na úzky chodník a ten sa vlní príjemným, chladným lesom. Cesta je veľmi príjemná, pokojná, tichá.

U teba cítim pokojné tempo životom. Nikam sa neponáhľam a nič ma ani nenúti ponáhľať sa. Ponáhľanie sa chvíľu štartuje, ale nakoniec to vôbec nepríde. Skôr svet okolo je uponáhľaný. Na informačných tabuliach čítam, že sú tu staré, aj dvesto ročné buky. Čoskoro ich niekoľko nachádzam. Sú prekrásne. Na trase je niekoľko drevených mostíkov, lavičiek, ktoré pozývajú na odpočinok a pohladenie duše v tomto pokojnom lese.

Dostávam sa k Mučínskej jaskyni, preskúmam ju a pokračujem k neďalekým Trom dubom. Chvíľu krúžim po okolí, ale bod z mapy sa mi nedarí nájsť. Od sprievodcu dostávam odpoveď: “Chcel som ti ukázať, že to miesto, kam smeruješ nie je". Neviem, čo to znamená v tvojom živote, skús si to prehodiť na svoju cestu. Nemal som potrebu sa ďalej zabývať hľadaním miesta kam som smeroval, proste som vedel, že idem ďalej. Po tomto rozhodnutí som na svojej trase vyplašil daniela, veveričku a vychutnával si spiatočnú cestu k autu. Bola rovnako príjemná ako cesta sem.

Na druhú časť tvojej esencie som sa presunul autom do oblasti Tri chotáre. Čakal ma výstup na vrchol agátovo-dubového lesa. Zo začiatku kľučkujem mladým, pichľavým agátovým lesom, neskôr ho strieda dubový les. V hustom poraste agátov sa nechávam viesť zvieracími chodníčkami. Veľmi mi to pomáha v pohybe a cítim sa príjemne. Ako stúpam hore kopcom, prepadne ma tvoj strach, napätie. Je pomerne silný a ochromuje moje telo. Celého ma chce ovládnuť. Ako však ďalej rozhodne kráčam a som si vnútorne istý sám sebou, strach má menšiu moc a rovnako ako vnímam silu strachu, tiež je v tebe aj rovnako silné niečo, čo ten strach dokáže uvoľniť, zmeniť na tvoju silu. Ako sa ten stav zmenil, už sa viac pocit strachu nevrátil.

Sprievodca ma vedie na presné miesto tvojej esencie. Do hneda sfarbený mladý dub. Kladiem fľaštičku a nechávam esenciu pracovať.

Zatiaľ ti píšem tvoj odkaz:

Keď zazvonia hlasné trúby a oznámia koniec cesty, ako človek zhodnotí svoj život? Ako sa obzrie späť a povie: Žil som dobre? Odpoveď je jednoznačne- Áno! Pretože každý život je Bohom daný dar. Jeho žitie, bytie je odmenou. Preto nie je dôležité ako budem žiť. To zaujíma hlavu, rozum. Dôležité je pre Boha žiť, byť. Prítomne, čisto, priamo. Tu a teraz. Prestaňme sa trápiť, čo bolo, báť sa, čo bude. Veď život iba Je. Zvieratá to vedia veľmi dobre a žijú to. Tak uvoľnime svoje telá z okov napnutia. Povoľme svoje srdce z okov strachu. Život je dar, život je láska, život je cesta. Putujme teda prítomne. Vážme si, čo máme a žime, čo by sme chceli. O čom snívame. Keď cesta ukončí svoju púť a zvony hlasno ukončia naše bytie, budú to zvony radosti, šťastia, pretože v každom okamihu som žil, tak ako som vedel. Ako Boh chcel. Prítomne a živo...