ESENCIA ODOVZDANIE VESMÍRU

       Tvoja esencia začína na okraji obce Braväcovo. Smerujem na miesta niekde medzi Beňuškou a Čučoriedkovou. Ako som vyrazil, z okolitých zasnežených lesov ma privítal hlasný spev myšiaka a ja viem, že ma príroda zdravý a pozýva k sebe. Snehu je dostatok aj tu v doline, vyššie príde určite aj na snežnice. S radosťou sa vydávam na tvoje dobrodružstvo. Je zamračené, sneží a vrcholky hory sú v čiernych oblakoch. To väčšinou hore sneží viac ako v doline. Proste paráda.

Snehu rýchlo pribúda. Rovnako veľmi rýchlo sa terén mení na strmý výstup. Skoro od začiatku cesty sa na mojej trase objavujú popadané stromy. Najprv ich vnímam ako súčasť tvojej cesty. Vlastne vôbec z nich necítim prekážku, ale spestrenie pochodu. Je v tom prirodzená divokosť, keď všetko je tak ako to požehnaná Matka príroda tvorí. Všetko je zapadané čerstvým, mohutným snehom a brázdiť nepoškvrnenú bielu krajinu je odmena samotná. Je v tom niečo čisté, vznešené, hlboké, tiché.

Tvoja cesta životom musí byť náročná, pretože od začiatku je terén náročný. Moje vnútro berie cestu tak, ako je. Nesúperí s prekážkami, ale má ich na ceste veľa. Proti sila života je v tvojej esencii veľká, ale zároveň je veľká hĺbka a zažívanie cesty. Každým krokom sa dvíham do nebies a duša sa teší, čo bude za rohom. Po veľkých vetroch v posledných dňoch, prichádzam k oblasti s veľkým množstvom polámaných statných stromov. Nie je to iba pár stromov. Je to kusisko lesa, ktorú zo začiatku chcem obchádzať, ale čoskoro nemám šancu. Popadané stromy sú všade. Presne na trase, ktorou potrebujem ísť.

Bez zaváhania sa moje telo správa ako tečúca voda. Obchádzam prekážky jednu za druhou. Zamotávam sa čoraz viac a o chvíľu sa už musím presúvať výhradne po zasnežených popadaných kmeňoch stromov, aby som neskončil v mori konárov a ihličia. Balancujem ako artista na lane v dvadsať-tridsať centimetrovom snehu na kmeňoch, v dvoj-trojmetrovej výške. Chytám sa každého malého konárika, koreňa-všetkého, len aby som ustál rovnováhu a dobrodružný prechod. Vychutnávam si prítomné okamihy, na ktoré rád budem spomínať. Ešte stále som plný síl a prekážky mi pripadajú ako zábava. Terén hodne stúpa a striedajú sa kratučké úseky voľnej cesty s ťažko prechodným terénom. Milujem to. Našu prekrásnu slovenskú divočinu. Tak, ako ju tvorí Matka príroda.

V zasneženej krajine je to ešte väčšia výzva. Sneh je čerstvý a mäkký, borím sa hlboko aj v snežniciach. Tvoja esencia je fyzicky náročná. Tá drina však jednoznačne stojí za to. Prítomné, jedinečné pocity, čarovné občasné výhľady na široké okolie. Byť tu v snehu po kolená v neporušenej čistej krajine je úžasný pocit. Dole v dedinách ľudia ani nevedia, že je sneh a tu je všetko ako v ľadovom kráľovstve. Cestou akoby som niečo odovzdával. Fyzickú námahu a niečo, čo je mimo mňa. Niečo, čo neviem odovzdať chcením, ale iba vesmír si to vie zobrať. Kedy chce a ako chce. Ja musím iba kráčať cestu a čakať trpezlivo na jeho vstup.

Už sa usmievam lebo stromy sú popadané akoby naschvál na mojej trase. Telo je fyzicky unavené, ale je silné, aký je silný jeho Duch. A ten je tu odhodlaný, lebo verí. Verím, že všetky prekážky majú vyšší význam. Nerozumiem všetkému, ale viem. Viem v sebe. To, že prečo sú prekážky na mojej ceste a že patria ku mne. To, že som tu a teraz a veci sú tak, ako sú. Moje vnútro je pokojné, prijíma svoju cestu a teší sa z každého okamihu. Vnímam ťa ako radostnú dušu, ktorá kráča odvážnu cestu, veľa má za sebou a verí v cestu, ktorá má spojenie s vesmírom.

Na ceste je postupne čoraz menej prekážok, ale viac snehu. Odhodlanie je stopercentné a vychutnávam si náročné, prítomné okamihy. Božské ticho, kde tu preruší spev vtáčikov. Nachádzam cestou krásnu zasneženú studničku. Žehnám vode, ochutnám jej kryštálovú, ľadovú chuť a pokračujem ďalej. Pod vrcholom ma sprievodca odkláňa na inú trasu a chvíľu sa brodím hlbokým snehom, až prichádzam na holé miesta po ťažbe, kde sa však otvára výhľad na široké okolie. Sprievodca ma vedie k pníku pri opustenom statnom strome a to je miesto tvojej esencie. Nechávam fľaštičku pracovať.

Zatiaľ ti píšem tvoj odkaz:

Odovzdať niečo vesmíru, je odovzdať to s láskou, pokorou a pochopením. Vlastne nechať to odísť, pustiť to. Nie je to zbaviť sa niečoho, čo ma bolí, tlačí, zaťažuje. Vtedy je odovzdanie spontánne, plné tichosti, pochopenia, pokory a samoty. Odovzdať môže človek, ak je sám. V sebe, v tichu, vo svojom Duchu - svojej podstate. A deje sa to samo. Tak odovzdávam dnes tu a teraz, milý vesmír svoju dušu Bohu. Pretože verím. Pretože už je čas. Moje nové Ja už je radostne so mnou. Ja som čakal, aby si Boh zobral to božské. V radosti, ľahkosti, láske. Ach, ako je krásne na Zemi, keď duša pochopila cestu prekážky. Jej dôležitosť a nadväznosť na cestu ľahkosti, radosti. Cestu bytia Tu a Teraz... Ďakujem ti za to...