ESENCIA ODOVZDANIA STRACHU

    Tvoju esenciu začínam pod Kriváňom-Tri studničky. Smerujem do Krivánskeho žľabu a veľmi sa teším na pobyt na Kriváni. Po chvíli pochodu sa napájam od parkoviska na určenú trasu turistického chodníka. Miniem lesné chaty a hneď na začiatku dostávam stopku ako hrom. Na začiatku trasy je veľká tabuľa v troch jazykoch-chodník je uzavretý do 14.6. pre rešpektovanie ochrany tatranskej prírody. Ako milovník prírody tomu úplne rozumiem, ale vôbec som to nečakal. Váham, či pokračovať, alebo, čo sa bude ďalej diať. Pýtam sa sprievodcu a ten ma varuje pred pokračovaním turistickým chodníkom. Ani sekundu neváham nad jeho varovaním a pýtam sa ho "Čo bude ďalej?"

Posiela ma smerom ku kopcom po mojej pravici. Je to viac menej vyholená oblasť staršej kalamity. Príroda však pomaly vstáva z popola a berie si späť, čo jej patrí. Niekde v strede kopca je kus pôvodného lesa a tam smerujem. Veľmi rýchlo sa vo mne naštartoval nepokoj, nepohodlie, obava, strach. Jednak z pohybovania sa v tejto oblasti napriek zákazu, naviac v mieste, kde má lesná správa svoje zázemie. Chodím im pod oknami a pochopil som, prečo som tu nezazrel ani človiečika, ani odstavené žiadne auto široko-ďaleko. Počas celej esencie som nestretol živej duše.

Nerád porušujem pravidlá, ak pomáhajú prírode. Chápem ten zákaz. Napriek tomu som tu pre esenciu a neostáva mi nič iné, ako sa totálne odovzdať vedeniu, že mám pokračovať k lesu. Môjmu nepokoju v mojom vnútri to vôbec nepomohlo, ale plne dôverujem vedeniu, tak konám, čo je potrebné. Snažím sa, aby som bol, čo najnenápadnejší. Myseľ mi vytvára všelijaké scenáre, nepokoj vyhráva a ja sa štverám na strmý kopec.

Z holej oblasti sa ocitám medzi stromami a uvedomujem si divokosť tohto miesta. Prechádzam tmavým, hustým ihličnatým lesom a prichádza druhý strach z nečakaného stretnutia s medveďom. Dva strachy mi ovládajú myseľ a vyrušujú ma vychutnávať si pokoj a cestu samotnú. Po chvíli pochodu divokosť tunajšieho lesa nakoniec vyplňuje moju pozornosť. Terén je veľmi prudký a sprievodca ma vedie trasou, kde ma upokojuje. Zároveň viem, že veľa z toho sú moje nenaplnené scenáre mysle. Viac ako realita. Tie strachy sú však tu a ja musím s nimi zviezť bitvu najlepšie, ako viem. Záver nakoniec určujem ja, svojím rozhodnutím neriešiť strachy a nepokoj, ale maximálne sa odovzdať vedeniu. Aj tak sa stane ako sa má. Príde to, čo potrebujem zažiť, čím tiež som. Tak sa viackrát odovzdávam vedeniu a nasledujem jeho pokyny, trasu do bodky.

Plýžim sa zarastenými, strmými oblasťami, veľakrát po štyroch, kvôli strmosti terénu. Je to tu totálne divoké, tak ako to tvorí Matka príroda. Divokosť tohto miesta ma úplne prekvapuje v tvojej esencii. Nečakal som to u teba. Šplhám sa kolmými skalami v rozsušenom podklade, ktorý tvorí pestrá zmes všetkého možného. Stromy, stromčeky, kríky rôznej veľkosti, polámané drevo, malinčie, čučoriedky, bodliaky, tráva, ihličie. A znova dookola. Rýchlo naberám výšku a každým ohliadnutím sa mi duša poteší pohľadom z čoraz väčšej výšky. Nad hlavou mi krúži myšiak a svojím typickým pokrikom ma viac prenáša do tunajšej prírody. Strachy z ochrancov prírody a z medveďa stále pretrvávajú, ale moje odhodlanie je jasné.

Sprievodca ma vedie na pravý okraj lesa, v ktorom sa pohybujem. Zrazu sa priestor lesa končí ako mávnutím prútika a ja sa ocitám na veľkej skalnej stene nad prudkým zrázom a protiľahlým kopcom. Výška a pohľad do úzkej doliny mi vyrazia dych. V strede doliny predo mnou tečie hlasný Beliansky potok, ktorý sa prepadá skalami do veľkej hĺbky. Prvé, čo ma napadlo pri otvorených ústach a totálnom úžase, je obraz vodopádov z Yellowstonu, ktorý vídam v televízii. Ten pohľad a úžas mi prišiel teraz v mojich pocitoch úplne rovnaký. Naša divočina v ničom nezaostáva za prírodou kdekoľvek inde na Zemi. Výška prepadajúcej sa kolmej steny pod mojimi nohami, vodopád v strede scenérie so zasneženým vrcholom hory Vyšná Priehyba, nad tým všetkým ma úplne dostal.

Po nečakanom, nemom úžase však ešte stále nie som na mieste tvojej esencie. Pokračujem vo výstupe zarasteným terénom, strachy naďalej pretrvávajú. Mieša sa vo mne mnoho pocitov naraz, ale napriek tomu som tu a moja voľba je miesto esencie. V diaľke už vidím, kam presne smerujem. Je to vrchol kopca s príznačným názvom Kopa. Prichádzam k presnému miestu tvojej esencie na okraji skalnej steny a chvíľu si vychutnávam úžasný pohľad na krásne okolie a zasneženú Vyšnú Priehybu. Kladiem fľaštičku na potrebné miesto a nechávam esenciu pracovať.

Zatiaľ ti píšem tvoj odkaz:

Čím som? Čím je moja duša? Oslobodením, vášňou, radosťou? Čím som? Pokojom, harmóniou? Alebo strachom, obavou, hrôzou. Čím som? A kto to ovplyvňuje? Veď všetko v živote iba je. Prítomne a bdelo. Čím som? To moja duša si spieva, to ona pozná cestu. A aj keď srdce a telo zviera strach, aj keď duša plynie hranato, to moje vnútro, moja múdrosť Innate ovláda moje zmysli. Ja len potrebujem sa ňou nechať viesť. Milovať ju, načúvať jej hlasu, jej vedeniu a ochrane. Tu spočíva moja vášeň, moja láska, moje Ja. Tu duša ožíva, stáva sa celistvou, jednotnou. V lone Matky prírody. V jej srdci, v jej dychu, v jej mysli. To ona je a tým Som. Prítomnosťou, prírodou, svojou dušou. Boh ti žehnaj Matka Zem, Boh ti žehnaj Innate a strach uvoľní svoje okovy. Postupne, pretože cesta je vykúpením a požehnaním zároveň. Tu Som, Ja Som...   

Dlho sa  na vrchole nezdržujem a schádzam prudkým kopcom dole. Až po príchode dole pod kopec sa uvoľňuje pocit strachu. Postupne sa vytráca z môjho vnútra. Ako sa približujem k autu a vzďaľujem od miesta tvojej esencie, vidím, ako vysoko a ďaleko som bol. Bol by problém ma zahliadnuť na tú vzdialenosť, aj keby ma niekto hľadal. Uvedomil som si, že strach bol viac v mysli, ako vo vnútri. Vďaka odovzdaniu sa vedeniu Innate (múdrosti tela) a vedeniu prírody som zažil byť celistvý, slobodný, vášnivý, radostný. A čím viac budem svojou vnútornou múdrosťou bez strachov, tým viac budem žiť svoju vášeň, slobodu, lásku a celistvosť.