ESENCIA ODOVZDANIA

   Tvoja esencia bohatá na vodu v každom ohľade, začína lesnou asfaltovou cestou. Trasa kopíruje potok s čarovným názvom Studená voda. Ja smerujem od jeho spodnej časti do oblasti Biele vody v kopcoch, kde potok vzniká. Celý deň usilovne prší, takže voda v každom ohľade. Ja vidím v daždi požehnanie. Tým, že prší, nikde ani živáčika. Príroda ako vždy je prítomným stavom. Tichá prítomnosť, v daždi neskutočne živá, pokojná, svieža, čarovná. To ticho, pokoj, čerstvý vzduch, odparujúce sa lesy nasávam každou bunkou, celým bytím. To proste musí človek žiť. Byť v daždi vonku. Tak ako všetko živé a neživé prítomne v prírode.

Vychutnávam si každý pohľad, každú chvíľu, že som tu. Každým krokom sa to ešte zlepšuje. Voda je obrovský dar-požehnanie. Zvuk vody, od dažďa cez hučanie potoka, stekajúcej vody po asfalte, neskôr stekajúcej vody lesom kade, tade ma sprevádza celú esenciu. Človek spomalí, stíši sa a iba je. Zrazu je voda iná. Živšia, slobodnejšia, skutočnejšia. Dýcha sa mi čoraz lepšie a hlbšie.

Kráčam a začujem hlas tvojej duše: "Prečo som na svojej ceste? Prečo tu a takto? Musí byť dôvod prečo idem práve svojou cestou." Akoby si všetko iba pozorovala a cestou sa pýtaš prečo, načo? Kráčam ďalej a cestou míňam malý drevený domček, ktorý vyvoláva pocit oslobodenia, slobody. Zhlboka dýcham, duša sa uvoľňuje. A znova, a znova. Ešte mnohokrát cestou. Všetko tu ma postupne, pomaly uvoľňuje. Zároveň dýcham zhlboka, plytko, ťažko. Ťažko, ale slobodne, uvoľňujúco. Akoby som sa nemohol naplno nadýchnuť tak, aby mi to stačilo. Žiada sa mi nadychovať sa znova, oveľa hlbšie.

Postupne sa ukľudňujem a pozornosť venujem okoliu, prítomnosti. Pokračujem, nasledujem potok, ktorý sa oddeľuje od asfaltovej cesty a vkráda sa do lesa, strmo do kopcov. Veľmi rýchlo sa ocitám v ešte krajšom spojení potoka s lesom. Rozmočený, rozbahnený terén, klzké skaly, popadané stromy, kopy lístia, rozvodnený potok všetkými smermi. Všetko ešte viac umocnené dažďom, proste prítomná príroda.

Ten dážď však cítim aj ako smútok tvojej duše. Je to taký hlboko schovaný smútok, niekde hlboko v duši. Ani nemá meno, dôvod, príčinu. Proste niekde hlboko vo vnútri je a bráni duši rozkvitnúť. Iba tam je, drepí si tam a vyplavuje sa na povrch, kedy si zmyslí. Vieš o ňom veľmi dobre. Stal sa súčasťou tvojho života a napriek tvojmu odhodlaniu nežiť ho, je tu. Nebadane, skryto bráni duši slobodne sa nadýchnuť. Niekde však v sebe viem, že je cesta, ako ho oslobodiť. A práve to prináša tvoja cesta k esencii. Ako je neskutočne dôležité, priam rozhodujúce, načo zameriame svoju pozornosť. Či na smútok duše alebo na jej rozkvet.

Práve tu,  práve v dokonalosti Matky prírody, kedy stúpam strmo do kopca nasledovaním potoka, ktorý ma vedie k jeho prameňom, k jeho múdrosti. Vedie ma a učí ako dôležité je práve teraz správne zamerať svoju pozornosť. Na to, čo skutočne považujem za pravdu, na to, čo chcem, čím som. Viem to iba ja v sebe a tým vlastne žijem svoj život. Ja si ho tvorím. Každodenným rozhodovaním. Preto je neskutočne dôležité rozhodovať sa neustále na to, čo je pravé pre mňa.

Preto je dôležité už neživiť nejaký smútok v sebe. Poďakovať, ale rozhodne stačilo. Pretože, ak mu dám svoju silu, existenciu, bude silnejší a jedného dňa preberie život. Môj život. A duša ochorie, telo ochorie. Prečo, načo? Uvedomil som si tu, že to ja ten smútok v sebe živým. Dávam mu silu, pozornosť. Čo, ak túto veľkú silu dám tomu, čo v skutočnosti chcem? Smútok zákonite v pravý čas zmizne. Uvoľní sa miesto pre kvitnutie duše, pretože dávam tomu svoju pozornosť, svoje rozhodnutie. Nie bojovať so smútkom, ale pozorovať. Pozorovať tak, ako to je. Ani dobré ani zlé-také, aké to je.

Pozorovanie mi dáva význam. Všetko tu iba je. Ja sa vo vnútri však neustále mením. Stávam sa viac svojím životom srdca. A tam je nádej, vášeň. Toľko toho ešte otvoreného... Života, snov, túžob. A všetko sa to zhmotní v pravý čas, pretože tomu dávam svoju silu, svoju energiu. Tu a teraz. Tvorím to. Toto si tu uvedomujem a to prináša tvoja esencia. Odovzdať svoj smútok duši raz a navždy, byť nová. Taká, aká chcem. Čistá, svieža, prítomná ako je tento požehnaný potok vedľa, ktorého teraz kráčam. Odovzdať raz a navždy.

Dostávam sa pod vrchol kopca a sprievodca ma vedie od potoka kolmo hore lesom, na jeho vrchol. Mám tam hľadať skalu-miesto tvojej esencie. Stúpam kolmo na vrchol kopca mokrým, upršaným lesom. A iba som. Na vrchole ma čakajú skaly porastené nádherne, sýto zeleným machom, naplneným vodou. Jedna z nich je presné miesto tvojej esencie. Kladiem fľaštičku na určené miesto a nechávam esenciu pracovať. Kúsok ďalej si vytvorím miestečko na napísanie odkazu pre teba, ktorý doniesol Gnóm. Sú to veľmi múdre a prastaré podzemné bytosti. Tentokrát však prichádza lesný Gnóm a je to pre mňa nové stretnutie, s týmto druhom bytostí prírodnej ríše.

Chvíľu si obzeráme jeden druhého, ja sa vypytujem na všetko možné, čo ma zaujíma a nakoniec ho nechávam odovzdať odkaz pre teba:

Duša je chvením života, jeho vibráciou. Uvoľni svoje telo, rozvibruj svoje srdce. Ako? Tým, že sa rozhodneš byť vibráciou srdca. Proste sa rozhodneš a staneš sa ňou. Ona je v tebe. Ty iba svojím vedomím nasmeruješ svoje rozhodnutie a svoju pozornosť na to podstatné. To, čo chceš, čím si. Vieš to lebo to cítiš vo svojom srdci. A potom už len pozoruješ. Pozoruješ skutočný stav a si ním. Robí ti to radosť lebo žiješ seba. Aj teraz Si. Robí ti to radosť? Tak si správne. To si ty a už len to rozširuješ na prítomný okamih, prítomné bytie. Slová netreba, viac to cítiš. A cítiť vieš dobre...