ESENCIA ODHODLANIA ROZHODNÚŤ

    Vyrážam na tvoju esenciu na Poľane. Počasie je upršané už mnoho dní. Práve teraz neprší, ale je to otázka času, kedy určite bude. Pre mňa je však každé počasie jedinečné, prítomné. Práve tá inakosť vytvára jedinečnosť. Spoja sa prítomné podmienky, ktoré vytvárajú jedinečnosť okamihu. V tej vlhkosti a daždi je príroda plná zelene a života. Ona si z počasia veľa nerobí.

Krátko po vyrazení hore lúkou sa stretávam s líškou. Iba tak sedí a niečo loví. Z jej správania vidím, že nie je celkom v poriadku. Prechádzam okolo nej vo vzdialenosti asi dvadsať metrov a veľmi si ma nevšíma. Keď som bližšie vidím, že nie je v dobrom stave. Je zoslabnutá, so zlou srsťou a upútajú ma jej choré oči. Má ich ledva otvorené. Akoby nevedela, nechcela niečo vidieť. Pokračujem ďalej. Všade plno požehnanej sily života - vody. Kráčam mokrým terénom, všetko prekvitá.  Všímam si rôzne detaily a cítim ako sa pomaly uvoľňujem.

Cestou zachytávam očami stopu malého medveďa v blate. Hlavne prsty a pazúriky sú krásne odtlačené. Schádzam pomaly dole dolinou a nechávam sa viesť sprievodcom. Čím nižšie, tým viac je terén rozmočený. Počas cesty mi veľmi výrazne prichádza pre teba veta: "Zmena je nevyhnutne potrebná." U teba to tak je. Táto veta sa ma drží ako kliešť. Neustále ma zamestnáva dlhšiu dobu počas najbližšieho pochodu. Už keď mi je dlho počúvať dookola to isté, rázne si v sebe poviem: "Ok. Vnímam to. Už stačí. Čo bude ďalej? " Potom to prestáva a ja sa znovu môžem venovať ďalšej ceste.

Zatiaľ neprší a ja si vychutnávam okolitú prítomnosť všetkými zmyslami. Míňam poľovnícku chatu a pokračujem prirodzenými lesmi prekrásnej Poľany. Pomaly schádzam nižšie a nižšie do doliny. Chvíľu strmým zrázom, chvíľu rovinkou a to sa viackrát opakuje. Pri jednom zráze spozorujem oddychujúce jelenice. Ležia si pokope a každá si žije svoje. Chvíľu ich pozorujem ďalekohľadom a užívam si pohľad na divokú zver, ktorá o mne nevie. Je ich päť. Sú vo výbornej kondícii, farbe. Radosť pozorovať. Sú však presne na mojej trase, tak po chvíli ma zaregistrujú a v okamihu sú preč.

Cesta ma vedie z krásneho lesa na rozbahnenú cestu po lesných strojoch a prítomnosti človeka. Ten rozdiel je obrovský. Prechádzam okolo odstavených lesných strojov, nikde živej duše. Iba rozbahnená cesta a zničený les po ťažbe. Príde mi to ako pracovné miesto, kde sa teraz nachádzaš. Nie si toho priamou súčasťou, to znamená nie si priamo v procese ťažby, ale si v tom priestore, tam kráča tvoja cesta. Ak to nezmeníš, bude to stále tmavá, nepríjemná cesta. Nežiješ si zle, ale chýba spojenie s dušou. Radosť života.

Po chvíli ma sprievodca odkláňa menej zničenou, ale predsa ešte cestou po strojoch. Tou cestou sa čoskoro dostávam znova do prírodného prostredia, ktoré mi je oveľa príjemnejšie. Akoby ti príroda ukazovala ďalšie tvoje rozhodnutie. Buď ostať tam kde si, čo je jednoduché, pohodlné. Alebo odbočiť. Tá zmena prostredia je veľká. Postupná, ale je to obrovský rozdiel v pocitoch. Cesta ma vedie tmavým lesom, čoraz nižšie do doliny. Síce chvíľu cesta ide tmavým lesom, ale nie je to pocit ako na ceste pri lesných strojoch.

Cítim tu všade diviakov. Po chvíli nachádzam bahniská, močariská. Za nimi počujem hukot horského potoka. Je to dno doliny a viem, že za potokom, niekde v kopci je miesto tvojej esencie. Ako si očami vyberám miesto, kde prebrodím potok, zazriem čistinku a na nej krásneho, ukážkového, staršieho srnca. Vychutnávam si ho v ďalekohľade. Jeho skromnosť a majestátnosť. V tej sviežej zelenej farbe mokrého lesa je ako čerešnička na torte. Skoro presne v mieste, kde sa pasie je miesto tvojej esencie.

Je to čistinka v lese. Na jej okraji je mohutný, zvláštne zaujímavý buk. Presne tak vnímam tvoje energie - zvlaštne zaujímavo. Naberám priamy smer k nemu a na mieste v jeho krásne prepletených koreňoch pokladám fľaštičku na presné miesto. Nechávam ju pracovať a dostávam info, že odkaz ti prinesie gnóm tejto oblasti. Tvoj buk mi hovorí, že gnóm žije presne pod jeho koreňmi, hlboko v útrobách Zeme. Gnómovia sú nesmierne múdre, staré bytosti spojené so Zemou. Nie je ich veľa a majú svoje obľúbené oblasti.

Po chvíli píšem tvoj odkaz:

Odhodlanie je cestou a spásou k cieľu. Cesta, pretože na prejdenie cesty je potrebné rozhodnutie, odvaha a zámer cesty. To všetko však musí byť podložené odhodlaním rozhodnúť. Práve odhodlanie vytrhne človeka v momente, keď to chce vzdať. To odhodlanie je motorom v ťažkých chvíľach a časoch. My gnómovia sme bytosti Zeme - húževnatý a odhodlaný. Sme silou Zeme. Človek preto nech sa spojí so svojou múdrosťou, s odhodlaním Zeme v sebe, ktoré mu pomôže kráčať cestou ľahko, isto a s vierou. Vykroč teda za svojou zmenou, ktorá je nutnosťou, s odhodlaním a vierou v lepší svet, lepšiu budúcnosť, pretože cesta si Ty. Cieľ si Ty. Tvoja láska k cieľu, ktorá ťa vždy privedie tam, kam chceš. Cestou však nájdi odhodlanie, ktoré čaká v Zemi. Čaká, kým sa spojíš s istotou a vierou v svoju cestu. My bytosti Zeme sme iba toho súčasťou.

Pri písaní odkazu začne husto pršať, čo ešte viac umocňuje krásu prírody a tvoj odkaz. Vytrvalý dážď ma sprevádza celou cestou späť.