ESENCIA NOVÝ ZAČIATOK

        Opúšťam auto pri Kežmarských žľaboch vo Vysokých Tatrách a smerujem do oblasti Skalné vráta na tvoju esenciu. Po pár metroch chôdze od auta ma naplno zasahuje energia chaosu, nepokoja, hluku a všetkého možného. Taký tlak zo všadiaľ, ktorý žije väčšina z nás v meste. Celého ma to vtiahne do tejto energie. Ten nástup je veľmi rýchly, automatický. Chodníky vedú rôznymi smermi, hľadám správny smer. Napriek tomu, že som v peknom prostredí, chaos, nepokoj, roztržitosť ovláda prítomný okamih. Necítim sa moc dobre. V smere mojej cesty sa predo mnou z ničoho nič náhle rozbehne hluk niekoľkých motorových píl, strojov, traktorov, ľudí. Chcem to obísť, ale terén okolo je nepriechodný, tak som nútený ísť hluku naproti. To ešte viac vytvára nepokoj na začiatku tvojej cesty.

Hovorím si v sebe: "Už nech som na najbližšej odbočke, kadiaľ potrebujem zmeniť smer mojej cesty. Z duše si to želám, neviem sa dočkať, kedy to nastane. Už nech som tam." Po chvíli mením smer na inú cestu a ako začiatočný chaos rýchlo prišiel, tak rýchlo odišiel. Všetko ostalo niekde vzadu a ja sa ocitám na zasneženej ceste veľkého údolia. Vydýchol som si. V ďiaľke sa ukazujú krásne skaliská zaliate slnkom, napriek tomu, že tu dole v údolí je hmla, jemne sneží. Kochám sa mrazivým kabátom na všetkom okolo mňa. Trasa sa vlní okolo hučiaceho horského potoka a ja som zabudol, že nejaký začiatok pred chvíľou bol iný. Cesta pomaly stúpa a stáva sa viac prírodnou, menej ľudskou. Každým krokom som spokojnejší, lepšie dýcham. To pozitívne rýchlo ovládlo prítomnosť a teší ma to v duši.

Som veľmi vďačný za to, že sa to zmenilo a môžem slobodne, voľne dýchať. Že toto je moja prítomnosť. Nahliadam nedočkavo pred seba, čo ma čaká za ďalšou zákrutou. A každým krokom je to krajšie a krajšie. Dolina pomaly otvára svoje tajomstvá a veľké skaliská na vrchole lákajú na osobné stretnutie. Všetko je to umocnené prekrásnym slnečným počasím na vrcholoch údolia. Dole je jeden svet a tu hore úplne niečo iné. Slnko svieti iba na stranu úžasných skál Skalné vráta. Tým, že tam nie je skoro žiadny sneh, je farebnosť žltej suchej trávy, zeleného lesa a sivých skál dokonalá, harmonická. Pod chatou ma prekvapujú úžasné malé potôčiky valiace sa z viacerých smerov. Práve pri ich zvuku a výzore ich názov Dolina Siedmych prameňov, mi príde maximálne presný a veľmi príjemný, čarovný, slobodný. V harmónii na mňa pôsobí aj vkusne položená chata Plesnivec, ktorú míňam bez zastávky a pokračujem na miesto tvojej esencie.

Výstup k chate a ďalej k vrcholu skál je už dosť strmý. To mi však teší dušu a odmenou sú prekrásne výhľady do údolia, kde vládne hmla. Inverzia na horách je balzam na dušu. Zvlášť dnes je tu hore výrazne slnečné počasie. Po chvíli pochodu vchádzam do pásma chladného, tmavého lesa. Viem, že miesto tvojej esencie je niekde vysoko nado mnou. Očakávam skalnú stenu, kam ma vedie sprievodca, tú však v hustom lese nie je vidno. Les sa prepletá s kosodrevinou, ktorá je ale veľmi vysoká, hustá. Viac, ako som zvyknutý na iných miestach v Tatrách. Terén je tak strmý, že sa musím neustále niečoho držať, chytať, aby som ustál rovnováhu.

Začujem tvoju dušu, ktorá hovorí, že je unavená. Skúšam sa pohnúť vpravo, vľavo, hore, dole, moc však nepostúpim. Chcem obchádzať prekážky, ale ešte sa viac zamotávam. Krútim hlavou a nerozumiem, kam ma to sprievodca zaviedol. Odpovedá mi, že čoskoro pochopím. Tento typ kosodreviny je pre mňa nový a ako si tak uvedomujem, že sa ďalej absolútne nepohnem, asi dvadsať metrov v totálne nepriechodnom prostredí sa predo mnou ocitnú dva statné, nádherné jelene. Je to ako zázrak v tomto bludisku. Naraz sme sa ocitli vedľa seba. Oni o mne nevedia. Iba vnímajú, že niečo je inak. Ja som ich uvidel, ale cez tú spúšť konárov vidím iba ich časti. Stojíme a čakáme, čo bude ďalej. Po chvíli sa pohnem a jelene sa rozbehnú rôznymi smermi. Jeden prefrčí s rachotom statného svalnatého tela, veľkých parohov vedľa mňa a mňa to zamrzelo. V tomto nepriechodnom teréne som ho vyplašil a nechápem, ako sa v tom bludisku mohol tak rýchlo hýbať. Nemal som však na výber.

Pokúšam sa dostať ešte vyššie, do skál, ale čoskoro som skončil. Hore to nepôjde a ako hlavou nerozumiem, čo tu robím, kúsok odo mňa slnko presvetlí malú plochu relatívne otvoreného miestečka. Napravo tmavý les, naľavo tmavý les a iba tu kúsok žiarivého svetla v tme. To je miesto tvojej esencie. Malá čistinka suchej kosodreviny, presvetlená hrejivým slnkom. Kladiem fľaštičku na presné miesto a nechávam esenciu pracovať. Chvíľu si vychutnávam hrejivé lúče slnka. 

Po dopísaní odkazu som všetko pochopil. Tu je tvoj odkaz od malých skalných bytostí miesta Skalné vráta, ktorý nakoniec nebol v skalách, ale na tom pravom mieste:

Deň dňom začína. Každý deň nový, iný. Nový začiatok. Tak súčasnosť prítomnosťou začína. Každým okamihom znova. Prečo nezačať nový deň, nový začiatok, nový život. Starý už ďalej nemôže ísť. Nepokračuje, tak ako táto cesta v kosodrevine. Jej koniec je však požehnaním. Doviedol ťa sem, naučil ťa mnohému. A práve tu je poklad starej cesty - Začiatok. Nový začiatok, kedy každý deň novým je, pretože je plný prítomnosti. Plný slnka, svetla, radosti, pokory. Tak nové nech novým je a starému vďaka.

Svet je požehnaným miestom. Stačí ho stále znova žiť...