ESENCIA NEKONAJ, ODOVZDAJ SA CESTE
Od začiatku je však toto prostredie šťastným domovom pre vtáctvo. Slnečný, hrejivý deň oslavujú hlasným spevom a určite sa tešia, že zimu strieda jar. V tom hustom kroví poskakujú na meter odo mňa sýkorky. Sú úplne bez strachu, vôbec si ma nevšímajú. Je to úžasný pocit, byť súčasťou prírody tak blízko. Takej, aká vo svojej prirodzenosti je. Na chvíľu sa dostávam na lesnú cestu, ktorá sa však v zapätí točí iným smerom. Viem, že táto cesta bude tiež pokračovať na vrchol, kam smerujem, ale kľukatým, pomalým spôsobom. Stojím na zákrute cesty a zvierací chodník, ktorým som šiel, pokračuje kolmo hore.
Nastáva vo mne rozhodovanie. Ísť pohodlnou, širokou lesnou cestou pre autá alebo zvieracím, zarasteným chodníkom ťažkým terénom, s neistým, neznámym koncom? Dať na rozum, to, čo vidím, viem alebo dať na slobodu, vášeň, hlas srdca, ktorý ma láka a volá? Hlasovanie vyhráva neistá, ale dobrodružná cesta zvieracím chodníkom. Znova sa ocitám v spleti pichľavých konárov a štrikujem v poraste. Je toho viac a viac. Po chvíli si hovorím: "Mal som si vybrať pohodlnú cestu." V tom momente začne predo mnou poskakovať z konára na konár sýkorka. Veselo šteboce, je nezvykle blízko a ja zachytávam jej jasné posolstvo. Hlasné posolstvo: "Ničoho sa neboj!"
Po tejto jasnej správe sa zrazu ocitám na príjemnej, pohodlnej, starej ceste. Cesta je málo používaná a privádza ma k pásmu mladého borovicového lesa. Len, čo do neho vstúpim, vyruším stádo jeleníc, ktoré sa rozbehnú do bezpečia lesa. Kráčam lesnou cestou a vnímam tento les, ako úžasne prírodný. Plný života, harmónie, zveri. Pôsobí to tu na mňa veľmi zdravo. Zvieraco - prírodne. Všetko živé sa teší jarnému počasiu, všade kde sa pozriem, sú známky života zdravej populácie zvierat. Cítim to ako energicky, tak aj fyzicky. Plno stôp po jelenej, srnčej, diviačej zveri. Ale hlavne vtáctvo je tu doma. Tým, že je táto oblasť husto zarastená, vtáky poskakujú po konároch nízko pri zemi a život v spleti konárov príliš neriešia. Pohybovať sa dva, tri metre od voľne žijúcich vtáčikov sa nepodarí hocikde. Vôbec sa neboja. Je to tu čarovne zvieracie, harmonické. Keď sa tak rozplývam, kde to som, pristane nad mojou hlavou nádherný, mladý sokol. Tri metre odo mňa si upravuje prekrásne sfarbené perie, pozoruje svoje kráľovstvo a nevie, že ja pozorujem s úžasom jeho. Po chvíli sa rozletí slobode do náručia a ja sa poberám okrajom lesa, neustále na vrchol oblasti lesa s krásnym názvom - Vlčia skala. Tam niekde hore je miesto tvojej dnešnej esencie.
Dostávam sa do bukového lesa a veľmi si vychutnávam dnešný slnečný deň v tomto prostredí. Nachádzam tu krásne, mohutné, očarujúce buky. Vedenie ma vedie na vrchol kopca a posiela ma za jeho horizont. Ako sa blížim, opakuje sa hlas v mojej duši. "Choď sa pozrieť za horizont. Choď sa pozrieť za horizont." Napriek tomu, že viem, že miesto tvojej esencie je niekde vpravo, vedenie trvá na mojej ceste pozrieť sa za horizont. Trochu som v očakávaní, čo tam uvidím. Tipujem nejaký krásny výhľad, ale ako sa blížim, nemám z toho príjemný pocit. Ale idem, kam ma to vedie. Stúpam na vrchol kopca a pokračujem za neprehľadnú zákrutu, aby som lepšie uvidel, čo ma to tu vlastne čaká. Čo som to mal za kopcom vidieť. Zastavím sa a pozerám na tmavú, ničím nezaujímavú časť lesa. Aj energicky to nie je príjemný pohľad. Vlastne mám pocit, akoby tam, kam kráčam, nič zaujímavé nie je. Moje vedenie k tomuto pohľadu dodáva: "Tam kam kráčaš, nič zaujímavé nie je. Nechci ovládať, manipulovať, trvať na svojom. Určovať, diktovať. Zameriavať sa na túžbu, chcenie. Odovzdaj sa ceste, nechaj sa viesť. Daj na vedenie."
Jasný pohľad, jasný odkaz, jasný pocit v duši. Rezko sa otočím na päte a pokračujem na miesto tvojej esencie. Cesta vedie vrcholom lesa Vlčej skaly a prichádzam k cieľu. Cítim to v sebe. Radosť, láska v duši. Ukáže sa mi v duši obraz stromu, ktorý mi vedenie nazýva bláznivý strom. Cítim ho ako spojenie zamilovanosti, lásky, kedy mladý človek je treštený, zamilovaný po uši a všetko je bláznivé. Sprievodcovia mi ho nazývajú treštený strom. A aj tak vyzerá. Tenký, pokrivený, treštený strom. Celý ho pokrývajú biele chumáče, namiesto listov. Ide z neho treštená, bláznivá energia lásky. Kladiem fľaštičku na presné miesto ku kmeňu stromu a vzdialim sa. Nechávam esenciu pracovať.
Zatiaľ píšem odkaz pre teba:
Cesta je cieľ. Znova sa stávaš tou, ktorá kráča. Tentoraz však kráčaš slobodne. Bez očakávania, okolkov, chcenia, túženia. Ty si tým stavom, ktorým túžiš byť. Ty si tým okamihom tvorenia. Prečo myslíš, že Boh je tvorenie? Urobil ťa dokonalou. Tu a teraz skrz teba prináša svetlo na Zem. Potrebuje však, aby tvorenie bolo slobodné, voľné, bez okolkov. Tak, ako je láska samotná tvorením. Iba je a to stačí. Tak aj teba cesta vedie k láske. Veríš jej? Tak sa odovzdaj.
Hotovo. Slnko zapadá, spev vtákov naberá na intenzite. Ešte chvíľu budú sláviť dnešný deň, jeho svetlo a s jeho odchodom odíde aj ich spev. Vtedy, pred západom a východom slnka je všetko čarovnejšie, silnejšie, harmonickejšie, magickejšie. To na pobyte v prírode milujem a v západe slnka si budujem svoj dnešný nocľah na tomto požehnanom mieste. Aby som si vychutnal západ, východ slnka a sním spojené všetko v jeho rytme. Už večer sa teším na raňajší spev vtákov. Na nový deň, nové slnko, nový čas, nový život.
Na nový svet...
