ESENCIA NAHLIADNUTIA NA VEC

   Opúšťam auto na Štrbskom plese a mierim na Pleso nad Skokom. Trasa začína v rušnom Štrbskom plese, kde je plno ľudí. Razím si cestu ako voda. Nezastavujem, míňam všetko, čo sa mi ocitne v ceste. Som nesvoj a teším sa, kedy už budem v niečom prírodnejšom. Tvoja trasa je však opak. Ide rušnou cestou k vodopádu Skok a je plná turistov. Vôbec si ľudí nevšímam, mierim rovno k svojmu cieľu. Po chvíli cesty zanechávam stavby za sebou a kráčam konečne kamenným chodníkom, typickou tatranskou prírodou. Kamene, kosodrevina a okolo skalné štíty.

Mám rýchle tempo, obieham jednu skupinu ľudí za druhou. Som celý nesvoj. Najprv mám veľký odstup od všetkého v mojom okolí. Akoby bolo všetko oddelené odo mňa. Cesta je však dlhá a ja som na nej, či sa mi to páči alebo nie. Viem v sebe, že cesty sú dané. Uvedomujem si však, keď už som na tejto ceste, musí to ísť inak. Mám v sebe potrebu pomôcť zlepšiť tento stav, ale neviem ako. Viem, že tu nie som náhodou, ale neviem ako zlepšiť tento stav. Jasne však cítim, že chcem a že mám. Niečo akoby malo cezo mňa prísť. Som iný než všetci okolo.

Tento pocit zamestnáva moju myseľ a dušu dlhý čas pochodu. Ako zlepšiť tento pevne usadený stav, ktorý však nie je dobrý, ani zdravý. Postupne, čím viac stúpam terénom, viac si uvedomujem prírodu okolo seba. Ľudí je menej a menej mi začínajú vadiť. Akosi viem, že tu patria ako ja. Práve pre to tu obe skupiny sme. Jedna potrebuje druhú. V tom problém nemám. Skôr potrebujem mať niečo inak. Pátram v sebe, čo to je a ako to môže byť lepšie. Viac okolitých ľudí prijímam v sebe, uvoľňujem sa. Mozog chce niečo vymyslieť, ale nič neprichádza.

Chodník sa priblížil k potoku a ja sa spájam s vodou. Pri nacítení zisťujem, že príroda je tu mŕtva. Potvrdzuje mi to aj sprievodca. Všetka energia v tejto časti je ako turisti na trase. Sú tu ale vôbec absolútne žiadne hlbšie prepojenie s prírodou. Všetko je tu ale je mŕtve. Energia je tu taká všade okolo. Ľudia sú veľmi hmotný. Napojený na hmotu a prírodné v nich je mŕtve. Možno silné slová, ale je to tak. A práve to mi nedá pokoj. Akoby to bolo inak? Ako to zmeniť? Hlavne ma zaujíma moje Ja. Ja na mojej ceste.

Dostávam sa k vodopádu Skok, okolo ktorého prefrčím skoro bez zastávky. Je tu plno ľudí a vodopád nie je môj cieľ. Skok je presný názov lebo ide o pomerne veľkú skalnú stenu, ktorá oddeľuje dva svety. Svet nad stenou, cez ktorú sa valí voda a vytvára pekný vodopád. A svet pod stenou, kde končí cesta drvivej väčšiny turistov. Hore sa treba štverať, kúsok aj reťazami. Tu je veľké sito pre väčšinu turistov. Ja bez zastavenia prefrčím okolo vodopádu. Proste idem ďalej.

Tu sa však situácia úplne mení. Môj nepokoj ostáva pod vodopádom. Každým krokom hore začínam cítiť svoj svet. Slobodný, voľný, prírodný. Preletím výstupom nad vodopád a tu začínam byť spokojný. Na vrchole je hŕstka turistov. Prekrásna kamenná dolina sa rozprestiera velikánskym priestorom. Hneď na vrchole nad vodopádom je horské pleso. Z ničoho nič je to úplne iná situácia. Výhľady sú krásne na každú stranu. Celé Štrbské pleso podo mnou v diaľke a predo mnou konečne prírodný svet. Bez veľkého počtu turistov. Počasie sa začína zhoršovať a tu hore je zopár fotografov a turistov, ktorí sú viac prepojený s tunajšou prírodou. Je to vidieť na prvý pohľad. Počujem varovný pokrik svišťov v celej doline.

Tu už moju myseľ zaujíma iba jedno. Miesto tvojej esencie, ktoré mi sprievodca ukazuje. Veľké snehové pole pod úpätím obrovských skalných stien. Miesto je, ako zvyčajne, bokom od  ľudí. Urobím pár fotiek horského jazera z rôznych strán, uhlov a naberám kurz na presné miesto tvojej esencie. Miesto esencie je pomerne vysoko, tak si hneď vyberám očami trasu k nemu. Tu sa cítim veľmi dobre. Kochám sa okolitými pohľadmi a energiami. Tá zmena stavu bola rýchla, okamžitá. Na malom kúsku priestoru. Pod a nad vodopádom. Tak nejak cítim aj to riešenie, ako zlepšiť tvoju situáciu. Riešenie je niekde blízko.

Štartujem na záverečný výstup k veľkej snehovej tabuli v úpätí skalnej steny. Je to strmý výstup rôzne veľkými balvanmi. Čoskoro som na mieste a kladiem fľaštičku na presné miesto. Úplne na začiatok snehového poľa. Pohľad na priestor podo mnou je úžasný. Spájam sa s bytosťou tohto miesta, ktorá sa mi predstavuje ako Duch tohto údolia. Skôr ako bytosť, ho cítim ako energiu tohto miesta. Pokojnú, vysokohorskú, uvoľnenú energiu údolia. Skôr by som ho prirovnal k hmle, ktorá sa tu neustále drží a presúva údolím. Je presne ako tá hmla. Aj výzorom aj energiou.

 On ti odovzdá odkaz pre teba:

Cesta víťazstva nemusí byť dláždená výkonom. Musí ale byť cestou srdca. Ak raz srdcom žiješ život, necháš srdce viesť. Už ti nedá tvoje blaho v duši konať inak. Hlboký nádych a výdych. Hĺbka duše sa hlási o slovo. A hĺbka duše je zajedno so všetkým. Hlavne s láskou. A tá je stavebnou bunkou všetkého, čo má význam na svete. Ak bunkou srdca zavnímaš cestu, už nikdy nebudeš pochybovať. Nebudeš hľadať, si ňou, si cestou. A vtedy berieš všetko na svojej ceste tak, ako je. Si tvorcom, si lídrom, si človekom, si dušou. Tvoje cesta požehnanou je. Ale v bunke srdca, bunke lásky. Dovoľ jej rozprestrieť sa ako koberec. Bunka vedľa bunky budú tvoriť a valcovať cestu lásky. Dovoľ si tou cestou byť. Tou láskou byť. Aká je to láska v tvojom podaní? Aká je láska mužskej energie? Na to musíš prísť sám. Pomôže ti ale vedomie, že bunka tvorí svet. Bunka tvorí vedomie a vedomie tvorí hmotu. Tak urobíš svet lepším.