ESENCIA "MOJE MENO JE VIETOR"

    Tvoja esencia začína v Tatranskej Polianke a smeruje do Velickej Doliny, v oblasti Pod Suchým vrchom. Nádherný slnečný deň a esencia v Tatrách, to ide veľmi dokopy. Tatry sú poprášené snehom a k môjmu počudovaniu celú esenciu absolvujem s minimom ľudí. Viac menej sám a to mám veľmi rád. Môžem si všetko vychutnať a viac sa spojiť s energiami esencie. Cesta sa pomaly, nenápadne, ale isto dvíha do výšky. Užívam si slniečko a to, že som tu. Fakt je dnes ideálne počasie na čokoľvek v teréne Tatier.

Kráčam chodníkom, ktorý sa čas od času strieda so širokou cestou. Po chvíli kráčania začujem tvoju dušu: „Aké je moje meno. Kto som ja skutočne?“ Niekde v diaľke zaznie odpoveď: "Vietor." Pýtam sa v sebe: "Prečo vietor?" Nič sa však nedeje, tak tomu nevenujem viac pozornosť. Napriek tomu, že som tu sám, cítim, že je to veľmi využívaná trasa veľkým počtom ľudí. Ty však vieš byť sama sebou, aj keď si medzi mnohými ľuďmi a veríš svojmu srdcu. Ideš si svoje a to je vždy dobre. Cesta je hodne vychodená a teda dosť šmykľavá. Akoby si na svojej terajšej ceste nemala istotu pod nohami. Chôdza je neistá. Nie je plynulá, pohodlná, radostná.

Každým krokom sa zväčšuje nadmorská výška a dvíham sa nad hmlu, opar dole v doline. Už teraz sa teším na výhľady, ktorými ma odmení tatranská príroda. V pozadí na mňa vykukujú horské štíty a volajú ma hore. Ako tak kráčam, dostávam sa do úseku, kde je veľké množstvo popadaných stromov. Dostávam odpoveď, že na svojej ceste sa pohybuješ okolo mnohých ľudí, ale tí ľudia sú ako toto mŕtve drevo. Sú mŕtvy. Nežijú svoj potenciál. Sú prázdny.

Pokračujem ďalej a dostávam sa o chvíľu k zmene smeru. Prudko odbočujem mimo trasu, ktorú si išla doteraz. Akoby už nastal čas ísť iným smerom, novým smerom. Keď sa blížim k miestu odbočenia, prechádzam tmavou časťou lesíka. Stromy vytvárajú tunel, ktorý je v diaľke prežiarený od slnka za stromami. Presne, ako svetlo na konci tunela. Akoby si mala nasledovať svetlo a tam je nová cesta. Novú, odbočenú cestu hneď od začiatku cítim dobrodružnejšiu, ako cestu doteraz. Je to široká kľukatá cesta, ktorá sa vinie ako had. Neustále stúpa. To už som na dosah skalným obrom.

Trasa ma dovedie k ďalšej zmene smeru. Tentoraz už horským chodníkom. Nachádzam mnoho tabuliek o nebezpečenstve lavíny, padajúcich stromov, vstupu na vlastné riziko. Neriešim to a dostávam sa do pravej tatranskej prírody. Hory, skaly, kosodrevina. Sneh je zamrznutý, a tak sa mi lepšie kráča. Čím som bližšie k miestu esencie, prihovára sa mi vietor svojím hlasným preháňaním sa medzi stromami. Cítim v jeho odkaze slobodu a voľnosť.

Po chvíli prichádzam na hranicu lesa, kde si podávajú ruky les a kosodrevina. Otvorí sa predo mnou prekrásny priestor s výhľadom široko-ďaleko do doliny podo mnou. Viem, že tvoje miesto esencie je niekde hlbšie v doline. Je to ústie potoka. Miesto nového zrodu. Neváham dlho a púšťam sa strmo dole. Zhora to nevyzeralo také zarastené, ako to o chvíľu zažívam na vlastnej koži. Zápas s kosodrevinou, prepadanie sa po pás do snehu a som na mieste. Kladiem fľaštičku na presné miesto-slnkom zaliaty kus kameňa. Slnko a vietor patria k tebe. Nechávam esenciu pracovať. Sedím neďaleko na padnutom kmeni stromu, pod obrovským balvanom a píšem ti tvoj odkaz od tunajšieho miesta. Tá prekrásna hra slnka a tieňa je tu úžasná.

Tu je tvoj odkaz:

Moje meno je vietor. A predsa niekto chce mať zo mňa vánok. Moje meno je vietor. A predsa ma chcú zavrieť do škatuľky. Moje meno je vietor a teraz to viem. Vie to moje srdce a tomu verím. Moje meno je vietor. Slobodný, voľný, láskavý a silný. Moje meno je vietor a preto som tu na Zemi. Byť oporou iným. Byť vôľou iným. Moje meno je vietor a preto som tu. Aby som bola, aby som liečila, aby som pomáhala. Tu v tichu prírody, v jej hlase, v jej šume znovuzrodilo sa moje Ja. Moje meno je vietor a tak budem žiť...