ESENCIA LÁSKY K PRÍRODE

     Stojím pri horskom hoteli na Poľane, nasadzujem si snežnice a vyrážam na tvoju esenciu. Všade sú obrovské kopy snehu. S veľkou radosťou si vykračujem do tej požehnanej nádhery, ktorú nezachytia žiadne fotky, obrázky, filmy. Skrátka to treba žiť, byť tým. Napriek tomu, že mám snežnice, zabáram sa hlboko do čerstvého snehu absolútne neporušenej krajiny. Nikde žiadne stopy. Iba ja a panenská príroda.

Čím viac sa ponáram do lesa, tým viac sa stávam prírodou. To ticho, sloboda, vášeň v duši. Moja duša je dušou prírody. Cítim obrovské, prirodzené spojenie a čistú lásku k prírode. Hlbokú, prítomnú, neskutočne láskavú. Cítim ju počas celej tvojej esencie. To spojenie v tvojej esencii ma prekvapuje, ale tiež to je môj prirodzený stav, ktorému veľmi dobre rozumiem, som ním. Cítim sa ako na svojej esencii. Viem, že to máš tiež tak. Výtvory prírody mi berú dych a oči, duša, telo, myseľ  - všetko vo mne sa nevie nabažiť prítomného okamihu, s tým spojenej vďačnosti. Vďačnosti, že to môžem žiť. Takéto dielo vie vytvoriť iba Matka príroda. Lepšie povedané Božské v prírode.

Ešte plný síl si razím cestu hlbokým snehom, najprv na vrchol, potom prudko do doliny. Viem, že dnešná cesta bude dlhá. Je to staručká Druidská cesta, ktorou chodievam za bytosťami, ak ma povolajú na stretnutie. Je potrebný asi dvojhodinový pochod lesom, aby sa človek očistil a pripravil na stretnutie s bytosťami, od nepotrebných vecí, vibrácií. V tomto snehu mi to zaberie minimálne raz toľko času, ale ja sa dnes nikam neponáhľam. Vychutnávam si prítomnosť a tieto jedinečné okamihy najlepšie, ako viem. Dostávam sa k prvému turistickému značeniu, ktoré mi pripomína hĺbku čerstvého snehu (z veľkej časti je značenie zaviate snehom) a nadmorskú výšku. Pokračujem ďalej celý natešený, čo ešte dnes uvidím a odnesiem si na celý život vo svojich spomienkach, pocitoch. Cítim, že rovnako miluješ prírodu, cítiš jej tep, lásku. Si s ňou rovnako spojená v duši.

Rovno na mojom chodníku sa predo mnou ocitá klaniaca sa postava. Zasnežený stromček, ktorý dokonale vyzerá ako klaniaca sa postava. Príroda ma víta vo svojom kráľovstve. Ja však viem, že ten, kto sa má klaňať, som ja. To človek by mal hlboko ohnúť chrbát Matke prírode a ďakovať každú chvíľu za všetko, čo dostávame od Matky prírody a Matky Zeme. S pokorou, láskou, radosťou sa ukláňam hlboko zasneženému stromčeku. Pripomenul mi miesto človeka na Zemi a potrebu vážiť si Matku Zem a Matku Prírodu. Pokračujem a každý krok mi prináša nové a nové majstrovstvo výtvorov tohtoročnej zimy bohatej na sneh.

Asi v tretine cesty sa ku mne pripája malá bytosť prírody. Vnímam ho ako mladého chlapca. Veselého, odvážneho, ale aj opatrného. Smelo komunikujem a vypytujem sa na všetko, čo ma o ich svete zaujíma. Pri tvojom spojení s prírodou ma to neprekvapuje. Odpovedá mi na všetky otázky a dozvedám sa plno nových vecí o našom spoločnom svete. O nich, o nás. Hovorí, že ťa cíti a má ťa rád. Z vrcholu kopca, ktorý sa prudko, strmo rúti do doliny, sa kochám novými pohľadmi na dokonalosť prírody. Slová nestačia na opísanie pocitov, ktoré mám. Les je tu v tejto prítomnosti čarovný, zázračný. Asi v polovici kopca ma môj nový, malý priateľ opúšťa. Lúčime sa.

Končí sa jeho územie a začína tu oblasť s inými vibráciami. Vysoké vibrácie múdrosti lesa. Dole v doline prechádzam cestou pre autá, popri poľovníckej chate, okolo krásnej studničky. Sprievodca ma vedie tiež k miestu, ktoré pomenoval studnička. Ale nie tej ľudskej, ale k studničke prírody. Energickej studničky. Viem, že nie som ďaleko. Brodím sa snehom stále z kopca a v diaľke vidím siluetu niečoho, čo mi studničku pripomína. To je miesto tvojej esencie. Kladiem fľaštičku na presné miesto a mám čakať, čo sa bude diať. Tieto miesta sú vysokovibračné. Miesta ničoho. Ani nie ľudské, ani nie bytostí prírody. Niečo medzi a spolu zároveň. Tiché, hlboké miesto práve na stretnutia človeka a prírody.

Sedím na kmeni stromu a čakám na posolstvo. Zrazu všetko ešte viac v tom tichu stíchlo a ja vnímam hlboké energie múdrosti a pokory. Prichádza bytosť Neba a Zeme, hlboká bytosť prírody, rovnováhy - Druidský čarodejník (Mág). Prináša ti posolstvo, odkaz pre teba. Ako ti začnem písať odkaz, z ničoho nič na mňa padá sneh. Akoby nejaká bytosť spustila, neviem odkiaľ, kratučké sneženie zhora na mňa. Úžasný pocit. Milujem ich spoločnosť. Len som sa pousmial lebo viem, že sa mi pripomínajú.

Píšem ti odkaz:

Požehnaná je duša tvoja, no nevidí svoje bohatstvo. Nevníma volanie lásky, ktoré ako mávnutím prútika sa stáva skutočným. Nie je čas, nie je tvor (človek z tvojej minulosti), nie je nenávisť. Je len láska. Minulosť ostane minulosťou. Tvoja láska je odpoveďou na zánik. Tvoja láska je hlasom zo záhrobia. Tenký, slabý hlas, no hlas života. On ozýva sa z hlbín duše, on volá po spasení. Ty si jeho záchrana. Ty si jeho časom. Ty si jeho túžbou, životom. Zdá sa ti vzdialený ten hlas? On je však tu. Je skutočný. Vidíš to sama. Otvor sa prázdnote. Otvor sa hlasu v nás. Ten hlas je hlasom prírody. Tvojím hlasom prírody. Ak si ho dovolíš zachytiť, začne prehovárať cez dušu svoje posolstvá svetu. Pýtaš sa, čo máš urobiť, vykonať? Nič. Ten hlas je hlasom s posolstvom. On tu je, je veľký a silný vo svojom odkaze. Tvoja duša však spí. Prijmi teda božské v nás. Prijmi teda hlas svetla a prírody. On hlasom tvojím je. On ťa predurčil na cestu bytia prírodou. Buď požehnaná cesta tvoja. Buď vôľa tvoja, pretože ty konáš vôľu Boha, cestu seba a hlas prírody. Nemusíš všetko vedieť, všetkému porozumieť. Stačí, ak si, pretože hlas v tebe hovorí jasne. Cesta je daná, prítomnosť je prítomnosťou. Teraz už iba cesta sa stane hlasom, hlas vôľou, vôľa ženou. Všetko sa zmení. Ale, čo je cesta božského hlasu prírody? Je to prítomnosť. Otázka nie je kedy, ale ako? A práve to ako, ti napovie hlas v tebe. Teraz iba buď lebo ostatným si. My sme s tebou a vedieme ťa.

Hotovo. Späť ma čaká veľmi strmý výstup na kopec a spiatočná cesta domov. Vychutnávam si fyzickú záťaž, aj keď ku koncu cesty som unavený. Za prítomné pocity a tú cestu to stálo.

Žiť lásku k prírode, vždy stojí za to.