ESENCIA DOMOVA V DUŠI

    Vyrážam na tvoju esenciu, ktorej miesto mi bolo do poslednej chvíle schované. Akoby nebolo dôležité vedieť predom niečo, lebo vieš v duši. Veríš, že cesta je správna. Ale pocity radosti na ňu zažívam už dva dni. Mám kráčať strmým lesom Poľany na vrchol a tam, niekde v skalách, je miesto tvojej esencie. S veľkou radosťou vo svojom vnútri začínam dnešné dobrodružstvo. Tvoje dobrodružstvo.

Cestou do zasneženej, rozprávkovej krajiny našej prekrásnej slovenskej prírody. Akoby do prázdna, ale tam kam treba. S radosťou, s láskou. Kráčam tichým, čarovným lesom Poľany. Terén je neustále strmý, krajina prekrásna. Polovica snehu sa roztopila a les má kabát nového, snehobieleho mrazu. Tak jemného ako páperie. Duša sa mi teší, nalaďuje na prítomnosť. Povrch snehu je zamrznutý a hore kopcom sa mi kráča v snežniciach pohodlne. Vychutnávam si prostredie, vzduch. Tú úžasnú čerstvosť a vôňu lesa v zime. Kráčam pokojne, pomaly a pousmejem sa, lebo som si spomenul na tvoje tehotenstvo, čo odpovedá aj esencii. Idem si teda ako tehuľka, nikam sa neponáhľam a všetko si intenzívne užívam.

Po chvíli zavnímam okolo seba mnoho a mnoho malinkých bytostí prírody. Je ich obrovská tlupa, ktorá sa presúva so mnou. Patria k tvojej energii a veľmi ma to rozveselí. Doslova akoby si kráčala namiesto mňa a doprevádzali by ťa stovky malinkých bytostí prírody. Čím menšie, tým lepšie. Tým to máš radšej, tešíš sa. Nevidíš ich, ale vieš o nich. Tvoje vnútro o nich vie. Oni sa presúvajú za každým tvojím krokom, každým pohybom. Keď stojíš, celá tlupa sa zastaví tiež. Keď sa pohneš, oni tiež. Sú malinký, ale tvoju ochranu robia s odhodlaním statných rytierov. A sú na to patrične pyšný a hrdý. Tvária sa ako by mali dva metre. Ich statočnosť, odhodlanie sú obdivuhodné. Vpredu ich riadia starší a zvyšok sa presúva podľa ostatných. Rozosmieva ma to, jedinečný pohľad. Sú ich stovky. Cítim tvoju lásku k prírode.

Posiela ma to k blízkemu, nádherne zdravému, urastenému stromu. Keď prídem k nemu, je na ňom zaujímavý obrazec. Ty už si nájdi v ňom čo potrebuješ. Ja cítim z neho amulet, kľúč, bránu. Pokračujem strmým kopcom. Ocitám sa v požehnaných častiach lesa pod vrcholmi Poľany, kde sa zastavil čas. Sú tu prirodzené, staré, až prastaré lesy. Všade množstvo popadaných stromov, všetko tu je prirodzené. Tak ako je - bez vstupu a zásahu človeka. Požehnané to miesta, o energiách ani nehovorím. Čím vyššie, tým je prostredie čarovnejšie, rozprávkové. Vždy to vo mne vyvolá obrovskú pokoru a vďačnosť, že to môžem žiť. Slová mi nestačia na vyjadrenie, čo vtedy cítim. Iba žehnám Matke Prírode, Matke Zemi.

Pokračujem strmým výstupom na vrchol a míňam strom, ktorý mi pripomenie teba a tvoju rodinku. Pocítim lásku a zastavujem sa. Som pod vrcholom, kde je Poľana najkrajšia. Zatvorím oči a ten prítomný stav na tomto mieste je božský. V energiách tvojej rodinky, lásky. Ticho, čaro, požehnané energie. Je mi tu veľmi príjemne a nechce sa mi odtiaľ odísť. No musím ďalej. Prichádzam ku skalám. Znova a znova zažívam to spojenie s dokonalosťou a jedinečnosťou prírody. To miesto je iný svet.

Po príchode dostávam informáciu, že musím požiadať duchovný svet o tvorbu tvojej esencie. Aj tým je tvoja esencia výnimočná. Tvoje spojenie s prírodou je hlbšie. Tešil som sa na tvoju esenciu od srdca a už teraz viem prečo. Prihováram sa tomuto miestu, jeho bytostiam a prosím o tvorenie esencie pre teba. Volám na pomoc predkov a začína sa šamanská esencia. Musím trpezlivo, s pokorou čakať na odpoveď. Sedím na kmeni a začínam spievať šamanským spevom. Začnú vo mne prebiehať obrazy: Najprv spievam nekonečnému otvorenému prostrediu prírody. Údoliam, dolinám. Prekrásnym scenériám prírody, ktoré pozorujem z vrcholu údolí a dolín. Potom sa pieseň mení a spievam prastarému požehnanému spôsobu života komunity v prírode. Prichádzajú predkovia, všetci si pomáhajú. Úžasný, šťastný, spokojný život v komunite, v lone prírody. Plno radosti, spevu, hojnosti - spokojný život sám. Pieseň sa po chvíli mení a ja spievam tvojmu zväzku muža a ženy, tvojej rodiny. Tvojej lásky k deťom, lásky k rodine. Pieseň pokračuje k tebe a mužovi. Obrovská láska, vďačnosť, pokora. Muž stojí, ty kľačíš na jednej nohe pred ním. On ťa drží za ruky a dvíha ťa k sebe. Ste na jednej úrovni v živote, hľadíte si do očí. Niečo, ako svadobný obrad. Všetko je v harmónii, v súlade, dokonalosti. Veľa tanca, hudby, rovnováhy, lásky.

Všetko sa to odohráva tu, pod skalnými stenami na vrchole Poľany. Vtedy dostávam pokyn na miesto tvojej esencie. Nachádza sa rovno pod skalou a bude sa tvoriť pri kmeni stromu, priamo pod skalou. Chystám fľaštičku, ukladám ju na presné miesto a nechávam pracovať prírodu na tvojej esencii. Posiela ma to späť ku skale, kde ti budem písať tvoj osobný odkaz. Beriem si blok a píšem odkaz pre teba:

Cesta je osviežením tomu, kto dlho stál. V tvojom prípade je cesta uvoľnenie. Uvoľnenie, ktoré ti prinesie domov v duši. Domov v duši je posvätné miesto. Miesto tak jedinečné, ako je človek sám. A ten domov v duši je aj skutočným domovom človeka v hmote. U niekoho to je dom ako taký. Ale u teba, ktorá si potomkom svojich predkov, ktorí žili a boli súčasťou prírody, je tvojím domovom príroda. Preto ťa volá, zobúdza sa v tvojej duši. Tvoja harmónia sa chce prejaviť. Odkaz prostredia, odkaz rodiny, odkaz vzťahu k mužovi, odkaz komunity a odkaz predkov ťa volá domov. Domov, do tvojej duše. A prišiel čas požehnaný to žiť. Byť tým, čím si. Tým, čo chce tvoja duša. Pros o spojenie Boha a Zeme lebo ním si. Čas iba spojí nitku toho, čo bolo s tým, čo je. Aby šťastie mohlo sa smiať a láska kvitnúť. Požehnanie byť a slovo tvoje deťom cestou bolo. Tak nech sa stane.  

Ďakujem, že si Dušou prírody.