ESENCIA DOMOVA

     Je deň tvojej esencie a ja sa presúvam autom na miesto jej tvorenia. V duši, srdci a aj v tele cítim tvoje spojenie s prírodou celý čas počas esencie. Autom sa dostávam ani nie do polovice cesty, kam som pôvodne chcel prísť, kvôli čerstvej nádielke snehu a preto, že nemám potrebné auto na moje poslanie. Auto teda odstavujem a čaká ma oveľa dlhší pochod peši, než som plánoval. Prichádza mi informácia, že síce sme silný, prekonáme veľké prekážky, ale zbytočne nás to stojí drahocennú energiu. Potrebujeme teda zamerať pozornosť na to, čo je nevyhnutné na našej ceste. To čo nám pomôže kráčať cestou životom jednoduchším spôsobom ako doteraz. A máme to vo svojej moci. Jednoznačne.

Skrátka tieto veci potrebujeme na svoju cestu a treba mať v tom jasno. Prestať ísť ťažšou cestou, vyberať si jednoduchosť. Je v nás, iba doteraz sme pasívne prijímali to, čo prichádza a snívali o tom, čo by to uľahčilo. Je potrebné jasne si zadať, čo potrebujem na svojej ceste a ísť si preto vo svojom vnútri. Najprv kráčam rýchlo, chcem čo najskôr minúť povinný úsek k miestu, kde som mal zastať autom a hneď sa ocitnúť v milovanej prírode. Ako sa ponáhľam, prichádza znova informácia, že nie je sa kam ponáhľať. Viem kam kráčam a chcenie mi iba uberá zo síl, nič tým neurýchlim. Necítim sa pri tom pohodlne, ale napäto. Spomaľujem preto a zrazu hneď sa mení pocit nepohody na uvoľnenie a rovnováhu. Vychutnávam si cestu aj úsekom, ktorý mi moc nevonia. Nakoniec  nie je to také zlé ako som čakal.

Po asi polhodinovom pochode sa ocitám na mieste, kde začína spojenie s prírodou. Les akoby nekonečný, pre moju dušu. Už od prvých metrov som úplne iným človekom. Duša mi ožíva ako vysušený kvet, ktorý niekto poleje. Potrava tela sa rozlieva do každej bunky. Zhlboka dýcham, vychutnávam si každý krok. Neporušený sneh do polky kolien. Akoby som objavoval nový svet, kde ľudská noha ešte nebola. Neprestane ma to baviť nikdy. Pohybujem sa na miestach, kam ľudia nechodia. Preto sa cítim ako objaviteľ novej Zeme. Nasávam vzduch, vône, zvuky. Ticho, jemne sneží a to umocňuje požehnaný chrám boží. Príroda je všetko. Sneh vŕzga pod nohami a ten zvuk v tom požehnanom tichu mi trhá uši. Pripadá mi maximálne hlučný, tak je tu ticho počas sneženia. Nikde ani zvieracia stopa, nie to ešte ľudská. Príroda sa mi nalieva do žíl.

Nielen v pocitoch, myšlienkach, ale až v tele fyzicky cítim plno života, duše prírody, tvojho spojenia s prírodou, lesom. Si totálne zvieracia duša. Patríš sem, tu si doma. Absolútne. Stúpam stále strmým kopcom, pretože miesto tvojej esencie je na vrchole. V skalách - v čistote a múdrosti skál. Rovnako cítim škriatkov, ktorí ju obývajú - čistých a múdrych. Krok za krokom. Sneh je chvíľu do pol kolien, chvíľu po kolená so zväčšujúcou sa nadmorskou výškou. Prechádzam okolo miesta, kde sídli Elf celej Poľany. Milujem ho, poznáme sa veky, ale dnes iba krátke prihovorenie, zasrandovanie o mojom stúpaní od neho - aby som pridal. Zopár múdrosti, lásky medzi nami a pozdrav, lebo čoskoro budem s ním. Opäť som v tvojej esencii a dostávam sa do oblasti, ktorú volám rozprávkový les. Je čarovná, prekrásna pre mňa a veľmi ti odporúčam nájsť si cestu sem. Slová nestačia na tú božskú energiu tohto miesta. Či v lete, či v zime, je pre mňa táto časť lesa čarovná, rozprávková. Zakaždým mi to berie dych a ja sa neviem dosýtiť tou nádherou. Neviem sa doďakovať Bohu za prítomné pocity, ktoré žijem. Zároveň viem, že to som ja. Proste sem patrím ako všetko tu v lese.

Dostávam sa na záverečný úsek cesty k škriatkom. Tu už je sneh po kolená všade. Telo dostáva zabrať. Teplota okolo mínus osem. Len ja a prítomnosť v požehnanej, dokonalej, božskej tvorbe. Vychutnávam si to. Som tu celý zladený. Ešte kúsok, ešte kúsok. Tu žijem, tu som. Dostávam sa k miestu tvojej esencie a v pozadí medzi stromami je vidieť kráľovstvo skalných škriatkov Poľany. Obchádzam skalu a mierim na presné miesto esencie. Priehlbina v skale. Volám škriatkov na pomoc tvojej esencie. Vyberám fľaštičku a kladiem ju na presné miesto. Nechávam esenciu pracovať. Prichádzajú, začíname príjemný rozhovor. Už čakajú, kedy začnú pracovať a ja im prenechávam esenciu na potrebnú pomoc na tvojej ceste. Prichádza vedúca bytosť škriatkov a predstavujú sa mi ako osmanský škriatkovia. Pýtam sa, čo sú zač a hovoria, že sú škriatkami búrky a vody. Ty patríš k nim. Tvrdí mi, že si ich a ja cítim tú energiu búrky a dažďa v tebe. Beriem si ceruzu a píšem ti od vedúceho škriatka odkaz:

Si celým svojím bytím zvieracia duša. Čo to však znamená v tele človeka? Byť sebou, priniesť svetu posolstvo. Posolstvo mieru a lásky, posolstvo odkazu. Tvoja duša je spasením. Spasením pre čas (prítomnosť) tu na Zemi pre hmotu. Nebráň si v rozkvete. Netúlaj sa životom. Aj to zviera má svoj domov. Domov je základ, štartovacia čiara na rôzne cesty človeka. Áno, zvieracia duša je doma všade. Je, ale duša domovom? Je cesta cestou, ak je bez cieľa? Má cesta pútnika význam, ak smeruje od nikam niekam? Cesta posvätnou sa stáva, ak ju kráča posvätná duša. Ty máš dušu cesty, začať však treba domovom. Z pocitu domova duša spokojne, slastne vyráža na svoju cestu, na svoju púť. Pre zviera je domov les, pre človeka je to dom. Priestor zátišia, útočisko. Iba si dovoľ ním byť. Dovoľ si zastaviť sa. Povzdychnúť si, pousmiať sa a nechať všetko staré za sebou. Už teraz máš v duši radosť, život. Plno života, lásky. Áno to si ty. My si ťa nedáme. Daj si domov a život naberie radosť. Iba si ho dovoľ. Daj si ho v duši a oči, myseľ si vytvoria cestu. Príde ti v snoch, obrazoch. Sme s tebou, si naša...