ESENCIA DOMOV

     Tvoju esenciu začínam na začiatku Starobocianskej doliny a smerujem na jeden z vrcholov Rovná hoľa. Toľkokrát chodím autom okolo, pozerám zdola na vrcholy kopcov, ale poviem ti, že pohľad z opačnej strany, z vrcholu nadol, je niečo úplne iné. Vlastne presne ako aj v živote. Pohľad z opačnej strany je úplne iný. Ale nepredbiehajme.

Esencia začína asfaltovou cestou dolinou. Vyrážam rezko, radostne a vlastne už od rána naladený na tvoju energiu. Každým krokom som uvoľnenejší, spokojnejší. Každým krokom som viac v prírode. Zhlboka dýcham, duša sa mi teší, prírodu cítim svojím telom. Prítomne, priamo, čisto. Počasie je prekrásne a v tej nádhere ma zaujme jasne viditeľný mesiac na slnečnej oblohe. Cítim z toho tvoje ženské napojenie na vesmír.

Ako kráčam, mám v sebe hlboký pocit, že kráčam domov. Viem to vo svojom vnútri úplne jasne. Akoby ťažoba mojej cesty bola už za mnou a nech to bude kamkoľvek, viem, že kráčam domov. Ako svojou dušou, tak fyzicky, pocitom v tele. Ako mi prebiehajú tieto spojenia, cestou sa začínajú vynárať rôzne uložené drevenice. Sú čarovne usadené medzi stromami, popri hučiacom horskom potoku. Cestou ich míňam niekoľko, ale až tá úplne posledná, kde končí cesta tvorená človekom a začína cesta tvorená prírodou, až tá je, akú by som bral hneď. Dokonca sú pri nej autá a ja chvíľu vyhliadam, či nenájdem ľudí pre okamžité položenie otázky, či to nechcú predať. Nik tu však nie je.

Cesta pomaly stúpa, vlní sa dolinou a ja si plním dušu čoraz väčším spojením s okolitou prírodou. Napriek tomu, že je celá táto oblasť z veľkej časti holá (bez stromov), dokonalá regenerácia prírody je všade okolo. Mladá svieža zeleň, čo teší srdce aj oči. Teší ma to veľmi, už to nie je bolestivý pohľad na vyrúbaný les. Od poslednej drevenice cesta začína prudko stúpať v typickej nízko-tatranskej prírode. Všade je plno malín a more čučoriedok, ostružín. Celé okolité kopce sú nimi posiate a práve teraz sú najchutnejšie. Je tu zákaz zberu plodov a je to aj vidno. Je ich tu nekonečné množstvo. Nik ich tu nezbiera. Napchávam sa celú cestu, sú fakt najlepšie. Mňam...

Slnko pripeká, pot steká po tele. Tvoja dnešná esencia nie je o ponaučení, ťažobe. Práve naopak. Je nesmierne prítomná, fyzická. Ba až maximálne fyzická. Nejde o hlboké spojenia, wau zážitky, uletené napojenia. Ale o prítomné, tiché, pokorné bytie. Hlboké spojenie s okolitým svetom, energiou prírody, seba. V tichu, v sebe, v pokore. Ach, ako to je prítomno-božské, pravdivé. Makám hore údolím a čoskoro som odmenený prvými výhľadmi, ktoré valcujú moje bytie. Toľkokrát prechádzam spodkom doliny, ale opačný pohľad je úžasný.

Som niekde v polovici nadmorskej výšky, ktorú dosiahnem na vrchole, ale už teraz výhľady hladia dušu a automaticky vyvolávajú moje hlboké ďakovanie Bohu, prírode za dokonalosť, ktorú môžem prítomne vnímať a žiť. Ako tak stúpam hore, príde mi spojenie pre teba: "To, že kráčaš prírodou na Zemi je láska. To, že dýchaš pri tom zdravý, čistý vzduch je vášeň. To, že máš pri tom nebo nad hlavou, je vesmír. Presne v tej sekunde ako mi beží toto spojenie, nad hlavou mi preletí malé lietadlo a to je sloboda. Tvoje živly pre túto cestu sú teda láska, vášeň, vesmír a sloboda."

Pokračujem ďalej a nado mnou začne krúžiť párik havranov. Spoznávam v nich spojenie muža a ženy. Cesta pokračuje pásmom kosodreviny. Aj dva metre vysokej. Úzky chodníček štrikuje pomedzi kosodrevinu. Zakrátko sa dostanem do oblasti, kde je pomerne veľká časť kosodreviny mŕtva, vysušená. Trčia iba pahýle z trávy a ja zavnímam smrť. Dostávam odpoveď zhora, že smrť je prirodzeným procesom života a nie je potrebné tomu dávať viac, ako je nevyhnutné . Je to každodenný proces života, bodka.

Ocitám sa na hrebeni, odkiaľ je výhľad na všetky strany. V dnešnom počasí to je úžasné. Vychutnávam si pohľady ďalekohľadom do širokánskeho priestoru. V poslednom stúpaní sa chodník rozdvojuje a ja chvíľu váham, kadiaľ ísť. Vedenie ma posiela doľava, tak bez váhania pokračujem. Po chvíli sa mi ukážu krásne výhľady na opačnú stranu doliny, ale chodník pokračuje dole z kopca. Ja však potrebujem vystúpať hore na vrchol kopca. Vraciam sa a dám na hlavu (rozum). Po krátkej chôdzi nachádzam značku a viem, že teraz som správne. Chvíľu o tom polemizujem v sebe, ale viem, že to bola lekcia preskúšania na tvojej ceste. Byť aj napojený, ale aj hlavou (nohami) na Zemi. Zober si z toho, čo potrebuješ.

V závere prichádza posledné stúpanie a objavujú sa u mňa dvaja skalný škriatkovia-párik. Ukazujú mi cestičku a naliehajú na mňa, aby som sa ponáhľal. Vedú ma k ich domovu, miestu tvojej esencie. Sú milí, malinký, skalný. Vychádzam na vrchol a iba vylezie zo mňa: "WAU". Prekrásny výhľad na vzdialené priestory, kam oko dohliadne. Dnes výnimočne krásne, pretože počasie je prekrásne.

Kladiem ti fľaštičku na presné miesto a mám čas na vychutnanie si prítomnosti na tomto mieste. Sadnem si, opriem sa o batoh a výhľad je z ľahu ešte čarovnejší. V diaľke jasne dominujú celé Vysoké Tatry. Pohľad na nich odtiaľ je úžasný. Esenciu nechávam pracovať na malej skale, ktorých tu nie je veľa.

Zatiaľ ti píšem odkaz od skalných bytostí tohto miesta:

To nový deň zrodil sa v múdrosti starého. To nové vedomie povstalo zo starého. To nový život začal koncom starého. Tak nech nekonečný obzor naplní tvoju dušu, pretože čas posledný už skončil. Ostal čas večný. To skaly a hory volajú tvoju dušu. To diaľavy plnia jej vášeň. To príroda krvou je, to láska srdcom bije. Znova nastal čas Nula. Tak nech Duša nájde upokojenie, život naplnenie a srdce lásku a radosť. Všetko už tým stavom je. Je na tebe, aby si ho aj žila. My bytosti skál ti nesieme radosť, ostatné je súčasťou teba...