ESENCIA "DIVOKÁ"

     Tvoju esenciu začínam na okraji obce Liptovské Kľačany pred Kľačianskou dolinou a smerujem do oblasti Holý vrch. Tvoja esencia je jedinečná v tom, že k cieľu vedie mnoho lesných ciest a je na mne, ktorou cestou sa pustím. Rovnako ako v živote. Máme svoje ciele a k nim vždy vedú rôzne cesty. Na nás záleží, akú si vyberieme, všetky sú však správne a všetky vedú k cieľu. Do poslednej chvíle som nevedel, ktorou cestou vyrazím a rozhodoval som sa až na mieste. Ako sa čoskoro ukázalo, bolo to jedno, lebo cesta bola čoskoro zarastená tak, že nebolo možné nejakú cestu rozoznať. Ale postupne.

Vyrážam po spevnenej lesnej ceste. Kráčam cestou a stále sa rozhodujem kadiaľ sa dostanem k cieľu. Sprievodcovia to nechali na mne, tak si za chodu hľadám trasu. V pozadí ma čakajú krásne kopce, celé okolie je pekne zarastené lesom. Cítim uvoľnenú energiu. Akoby som vedel, čo ma čaká cestou na Zemi. Veľa si prešla, zažila a dá sa povedať, že vo svojom vnútri poznáš ako to na Zemi chodí. Hocičo ťa neprekvapí. Máš odžité. Napriek tomu cítim v sebe chuť k životu. Chuť ďalej zažívať život.

Som v doline a nado mnou je strmý les. Niekde na jeho vrchole vedie lesná cesta k môjmu cieľu. Ako si trasu pozerám v mape, zrazu sa v husto zarastenom lese zjaví úzky vyrúbaný pás smerom, ktorým potrebujem ísť. Neváham a už sa štverám strmým, mokrým terénom. Kopec je veľmi strmý, telo to však zvláda v pohode. Čoskoro som na hrebeni, kde sa otvorí ďalšia pekná, strmá dolina. Pokračujem po hrebeni a cestou po pár krokoch narazím na medvedí trus. Zavnímam trochu rozumového strachu, ktorý hneď púšťam. Cesta je úzka, zarastená, tmavá. Tak, ako to majú medvede radi.

Presúvam sa terénom lesnými cestami, ale tie už roky nie sú používané. Čiže onedlho už prechádzam divokým lesom krížom-krážom. Ja to mám veľmi rád. Divoké také, aké to je. Cítim niečo podobné aj u teba. Máš v sebe niečo, čo v dnešnej tvojej esencii dominuje. Je to zmes istoty v seba, odhodlania, zažitej cesty v minulosti a niečo, čo ma poháňa, volá ďalej. To niečo by som nazval „divokosť“. Divokosť, ktorá je vo vnútri a zrkadlí sa aj navonok. Ako toto divoké prostredie, ktorým dnes idem.

Som to ja. To, čo si prešla v minulosti, ťa pripravilo na cestu ďalej. Cítim akúsi mladosť, niečo nové v pozadí. Cesta terénom nie je pohodlná, ale veľmi to neriešim. Keby bola, bolo by fajn, ale nie je. Napriek tomu sa cítim prítomne, prirodzene. Som si istý sebou. Užívam si to tak, ako to je. Idem divokým terénom. Je nový, iný. Ktovie, čo bude o meter. Cesta ma vedie z ťažšieho terénu na spevnený úsek pohodlnej lesnej cesty. Ale sotva sa nadýchnem, po pár metroch už potrebujem odbočiť iným smerom. Strmo, vyššie na Holý vrch.

Oči by pokračovali pohodlnou cestou, ale viem, že potrebujem kráčať inam. Tu už pôvodnú lesnú cestu definitívne pohltil les a ako sa púšťam do hustého podrastu, začujem tvoju dušu: „Ach!!! Ja už nechcem ísť ďalej. Znova ísť náročnú cestu.“ Je tu však tá vzdialená, nenápadná divokosť, ktorá láka a volá. Ktovie, aké to bude ďalej? V cieli. Pokračujem potrebným smerom. Keď vidím, že cesta zmizla lusknutím prsta, nehľadám ju ďalej. Idem si slobodne, priamo na vrchol Holého vrchu. Vychutnávam si prítomné, jedinečné prostredie počas strmého výstupu na kopec. V pozadí ma poteší vzdialený výhľad na Liptovskú Maru.

Norím sa hlbšie do lesa a som tesne pred vrcholom. Zrazu sa pri mne objaví ďateľ so svojím piskľavým pokrikom. A znova a znova na mňa volá. Dookola hlasno volá. Poskakuje v mojom okolí zo stromu na strom a ja sa viac sústredím na to, čo mi hovorí. Začujem jeho odkaz: „Ničoho sa neboj. Vôbec ničoho!“. Chvíľu komunikujeme, ďakujem mu za odkaz. Ako sa objavil, tak zmizol. Milujem tieto veci na prírode.

Blížim sa na vrchol Holého vrchu, plánujem ďalší smer, keď tu uvidím pred sebou v diaľke kusisko kmeňa veľkého, zrezaného stromu. Telo mi zaleje príjemná, hrejivá, žiarivá energia a ja viem, že som na mieste tvojej esencie. Myslel som si, že budem pokračovať, ale som v cieli. Je tu viac pováľaných stromov, okľukou sa dostávam k tomu tvojmu. Keď som prišiel k nemu, mal dva-tri metre okolo kmeňa krásne, veľké, výrazné korene, ktoré sa prepletali ako vrkoče všetkými smermi. Boli obalené machom a pôsobí to na mňa veľmi prírodne. Vyberám fľaštičku, kladiem ju na vrch zrezaného kmeňa a nechávam tvoriť tvoju esenciu. Odstúpim a zatiaľ ti idem písať tvoj odkaz od vyššej múdrosti tohto miesta. Keď sa obzriem z diaľky na tvoju esenciu, príde mi informácia: „Niečo staré skončilo, začne niečo nové.“

Tu je tvoj odkaz:

Cesta je odveká-daná Bohom. Neboj sa kráčať po pláňach večnosti. Už ako malá si vynikala radosťou zo života, začni preto znova žiť. Znova Byť. Nie je treba veľa slov k radosti v srdci. Proste to je. A tvoja odvaha ťa navedie späť. Tvoja divokosť...