ESENCIA CESTOVANIE V TICHU

     Tvoju dnešnú esenciu začínam od Kuneradského zámku a smerujem do oblasti Horná lúka, v Malej Fatre. Nádielka snehu je tento rok viac, než bohatá. V horách o to väčšia. Súčasný pohyb v náročných zimných podmienkach je priamo úmerný súčasnému náročnému pohybu v životoch ľudí. Deje sa mnoho, veľa sa transformuje - mení. A to je dobre. Meníme sa súčasne s tým.

Je mínus desať, vyrážam do mrazivej, snehovej, krásnej prírody Malej Fatry. Najprv je cesta široká, pohodlná. Mrazivé horské prostredie je zakaždým balzam pre človeka. Spočiatku mám rýchle tempo. Hlava chce veľa stihnúť a to ponáhľanie sa už stalo naším naučeným, bežným stavom. Stále sa niekam ponáhľať. Telom, mysľou v súčasnom modernom svete. Ako sa tak ponáhľam, prechádzam súbežne s hlučným, no prekrásne pozamŕzaným potokom. Uvedomím si tú jedinečnú, prítomnú nádheru Matky prírody. Iba to je. Krásne, dokonalé. Každý centimeter ľadovej nádhery. Nikam sa to neponáhľa, neženie. Je to samo sebou. Prítomné, také, aké je. V sebe si hovorím: “Prečo nemôže človek mať oboje? Aj byť sám sebou, uvoľnený, slobodný v duši a zároveň žiť súčasný, moderný život. Bez tlaku. Môže mať oboje. Ukončujem to krátkym uvedomením a presvedčením, že môžeme mať oboje.

Zo širokej cesty po chvíli odbočujem na lesnú, ešte stále pohodlnú cestu. Prechádzajú ňou široké koľaje po mohutnom lesnom stroji, tak je kráčanie pohodlné. Hovorím si, aká pohoda a pomoc v snehu po kolená. Len, čo som sa chvíľu tešil pohodlnej chôdzi, koľaje končia a ja znova bočím do ešte lesnejšej, užšej cesty. Aj tou však vedie prešľapaný úzunký chodník po lesnej zveri. V duchu som poďakoval prírode, že mi pomáha na mojej ceste. Obúvam si snežnice a duša sa kráčaním stáva prírodou. Celého ma zahalí totálne ticho, čistota, dokonalá prítomnosť mrazivej a podľa stôp, skoro nedotknutej prírody. Jediná stopa po jednom zvierati mojím smerom široko - ďaleko. Fakt v prírode stačí iba prítomne byť, nič iné. Človek je automaticky liečený, vyživovaný. Uvedomujem si, že sa nemusím nikam ponáhľať. Nemám kam a už ani nechcem. Cesta je dlhá.

Pohyb snehom napriek snežniciam je náročný, pretože sneh je jemný. Zabáram sa hlboko a prešľapávať každý krok dá zabrať. To ešte netuším, čo ma čaká ďalej. Stopa smeruje k neďalekému senníku a tam končí. V tvojom živote je jednoduchší pohyb vpred iba na chvíľu. Hneď je tu náročnejší a náročnejší úsek cesty, výzva. Z pohodlnej, širokej cesty to pokračovalo rýchlo na užšiu a užšiu. Zrazu som v nedotknutej oblasti lesa, pred cestou, ktorú musím prešľapať sám. Vytvoriť ju. Nič. Iba ja, totálne ticho a cesta. Cestovanie časom v tichu je správne pomenovanie tejto prítomnej chvíle. Tak to cítim v duši.

Má to mnoho významov a úrovní vnímania. A všetkých si si plne vedomá. Cítiš ich v duši. Vieš, o čom píšem. Žiadne myšlienky, pocity, stavy. Nič, iba prítomné ticho, pokoj mysle, duše a voľná cesta vpred. Ďalej sa terén začína prudko dvíhať do kopca a ja sa ocitám v snehovej perine po kolená. Stúpanie je náročné, niečo vo mne je však silné. Som prekvapený nedotknutosťou prostredia a ticha tvojej dnešnej cesty. To ticho je neskutočné, hlboké, mocné. Veľké masy snehu po kolená, strmý terén. Každým krokom zobúdzam v sebe odhodlanie, silu, vieru, vôľu. V tak hlbokom snehu žiadne chodníky nie sú, takže je úplne jedno, kam sa vyberiem. Razím si a tvorím novú cestu. Strmo do výšin kopca.

Každý krok ma preveruje, ale každým krokom zdolávam svoju cestu. A znova a znova. Ešte mnoho, mnohokrát dnes. Je jedno, koľko ešte. Toľko, koľko bude treba. Spomaľujem aj v sebe a už sa vôbec, vôbec nikam neponáhľam. Ani sa nedá. Dosiahnuť niečo v dnešných zimných podmienkach sa nedá ponáhľaním. Ani náhodou. Užívam si prítomnosť, dokonalú hru slnka a tieňa v mrazivom, ligotavom snehu. V náročnosti terénu. Všetko je tak krásne, čisté. A to dnešné, prítomné ticho tomu dáva neskutočnú hĺbku, prítomnosť. Zároveň fyzický boj so snehom prepája duchovné s hmotným. Cítim, že v tej náročnosti žijem. V duši, v tele, v mysli. Niečo to vo mne štartuje. Plnosť života. Hlboké nádychy, živý život sám.

Po strmom výstupe neporušeným snehom sa dostávam na rovný úsek cesty, ktorým vedie stopa skialpinistu a trocha mi uľahčuje kráčanie. Počas chôdze zachytím tvoju dušu, ktorá celkom nechápe, čo má spoločné so svojou terajšou cestou. “Čo ma s ňou spája, prečo ňou kráčam? Nerozumiem tomu celkom.” Znie jej hlas. Pokračujem ďalej a ako to už máš na svojej ceste, len, čo som sa trochu nadýchol, uvoľnil, že je fajn, šup, za prvou zákrutou potrebujem meniť smer cesty. Pohľad na ďalší úsek ma hneď prebral, nakopol. Ako dostať facku. Z duše mi plnou silou nečakane vyrazil hlasný smiech, odhodlanie: “Ha, tak to je ono. Poďme si teda zmerať sily. Tak poď!” Znova som vyrazil plávať v neporušenom snehovom mori a ešte strmším kopcom ako doteraz. Síl už je menej, napriek tomu nepochybujem, že tvoje miesto esencie dnes zdolám.

Som odhodlaný, rozbehnutý. Pozerám iba vpred, zaujíma ma iba ďalší krok vpred. Uvoľniť sa a pokračovať. Znova a znova. Je jedno koľko ešte. Iba prítomnosť. Ako si to naplno užívam, zdolávam cestu, zasiahlo ma veľké pochopenie, ktoré som viac cítil vnútorne, ako v mysli. Zasiahlo ma to naplno. Jasné uvedomenie bez najmenších pochýb.

Pochopenie, že: "Toto si ty. Cesta. Náročná cesta. Kráčať. Práve to kráčanie ťa plní, vyživuje. Áno, cesta je náročná, ale práve to si ty. Tá náročnosť, ktorá rodí silu, odhodlanie, vášeň, vieru, lásku. Práve to si ty. Ty tvoríš, kráčaš nové cesty. Práve tie výzvy ťa tvoria a ty tvoríš cez nich. A to všetko v tichu. Nie za potlesku iných, nie v žiari svetla a lesku hmotného. Lesku, obdivu iných. Ale v tichu, v božskosti, v jedinečnosti cesty. Jedinečnosti teba. Sama na svojej ceste. Toto je tvoje továrenské nastavenie. Tým si. Maximálne prítomne, čisto, hrdo. Toto je, čím si, čo potrebuješ. Bytostne potrebuješ. Tak Boh skrz teba tvorí. Nie byť a vidieť náročnosť cesty, ale vidieť jej dokonalosť v prítomnosti. Cestovať časom v tichu."

Och, aké božské a silné to je. Byť cestou. To uvedomenie mi úplne niečo zodpovedalo. V novom uhle, v novom svetle. Dalo odpoveď na tvoje otázky, prečo si na svojej súčasnej ceste. Čo máš s ňou spoločné. Až táto odpoveď ma akosi vnútorne zjednotila. Nastalo prepojenie, uvoľnenie, pochopenie. Nový nádych života. Ako kráčam a borím sa snehom, prichádzam k ďalším a ďalším úsekom stúpania. Objavujú sa znova a znova. Prudšie, strmejšie. Cesta stále stúpa. Za ďalším prehybom zas a za ďalším zas. Asi tak v trištvrtine cesty sa tvoja duša hlasno rozplače a vzdáva to: “Ja to nedám, nedám to.” Nechce pokračovať. Ja však nijako nereagujem. Pokračujem, uvoľňujem svoje telo a sústredím sa iba na ďalší krok. Krok za krokom. Nič iné. Ak si človek myslí, že už nemôže, v skutočnosti môže ešte veľa. Veľmi veľa.Prešla si mnoho výziev, prekážok, ciest duše. Je to vždy rovnaké. Keď nemôžeš, treba sa uvoľniť v tom tlaku, rozhodnúť sa pokračovať a kráčať krok po kroku. Dôležité je odhodlanie, zámer človeka. A človek to nakoniec dokáže. Nesmie sa však ľutovať, byť obeťou cesty, ale byť jej víťazom. A ty si cestovateľ, takže práve náročnosť cesty ti prinesie naplnenie. Tiché, prítomné, osobné.

Napriek všetkému pokračujem. Strmosťou terénu, hĺbkou snehu, až sa nakoniec prirodzene, bez veľkého finále, náhle ukončuje les. Ja sa vynáram, akoby sa nič nedialo, na otvorený, veľký priestor Hornej lúky. Rozhľad na všetky smery v dnešný prekrásny, slnečný deň ma tešil, ale dnes mám v sebe pocit, že nie výhľad, cieľ cesty stál za to, ale cesta samotná dnes stála za to. Cítil som to silno ešte pred vynorením sa z lesa. To uspokojenie z cesty v sebe, ma plnilo viac, ako ozaj pekný pohľad hore. Užil som si však s láskou oboje. Zaslúžene. Keď som vychádzal na Hornú lúku, tvoja duša mi niekoľkokrát opakovala: “Neverila som, že to dokážem. Neverila som.”

Po vychutnaní si krásnych výhľadov, cieľa cesty, som vyciťoval miesto tvojej esencie. Vedel som, že to bude nejaký strom. Sprievodca ma vedie lúkou a po chvíli kráčania sa dostávam k dvom smrekom, ktoré jednoznačne patria k sebe. Taký dvojstrom. Neviem, čo pre teba znamenajú. Kladiem fľaštičku na presné miesto blízko k stromom a nechávam esenciu pracovať.

Zatiaľ ti píšem odkaz od múdrosti tohto miesta a dnešnej tvojej esencie:

Stretlo sa staré s novým. Pochopenie s múdrosťou. Tak naveky tvorí vesmír prítomnosťou. Tu a teraz. Iba ty vieš význam tých slov. V praxi, jeho význame, prítomnosti. Už iba si a to stačí, pretože bytie je vždy iba prítomné. Oplatí sa pri tom Cestovať v tichu.