ESENCIA BYŤ

      Tvoju esenciu začínam na divokej, slobodnej Poľane. Vyrážam z oblasti nad vodopádom Bystré a u teba je trasa jasná. Od začiatku je to o ceste duše. Malé naladenie sa pri aute, ktorý smer si ma zavolá a už naberám kolmé, priame stúpanie bez nejakých odbočení. Priamo hore. Sneh je vplyvom odmäku mokrý a lepí sa mi na snežnice, ktoré mi uľahčujú pohyb v náročnom zimnom teréne.

Po chvíli pochodu, ako sa norím hlbšie a hlbšie do jednej z mála posledných skutočných divočín na Slovensku, sa dostávam k prvej hranici prírodného a ľudského. Tieto hranice majú rozdielne vibrácie a vnímajú ich iba vyššie vibračné bytosti. Či už bytosti, zvieratá alebo ľudia, pre ktorých je to prirodzené. Tam sa zastavujem a prosím o vstup do prírodného kráľovstva Poľany. Tvoja trasa vedie prírodnou, zvieracou cestou. Ja ich nazývam Druidské cesty. Vysoko prírodné trasy, mimo pohybu ľudí. Máš takú prírodnú dušu, ako pochopíš z tvojej dnešnej esencie. Dostávam láskavé povolenie od Poľany s odpoveďou: " Si vítaný ". Tu začínajú pôsobiť kúzla, čary prírody, života.

Väčšinu tvojej dnešnej trasy absolvujem v stopách zveri. Jelenia zver, líšky, medveď a aj prekvapenie na záver. S radosťou, láskou a hĺbkou v duši si vychutnávam každý krok, každý prítomný okamih tu na Poľane. Dnes je zamračené, vlhké počasie, pre mňa je to však odmena tu byť. Čarovné, tajuplné hmly, ktoré sú na Poľane väčšinou v neustálom pohybe, robia les magickým. Chvíľu ideš v mlieku, máš problém sa orientovať, o chvíľu máš perfektnú viditeľnosť. Potom fázy medzi tým, keď aj vidíš, aj nevidíš. Respektíve vidíš to, čo ti chce prítomnosť ukázať. Pohráva sa s tvojimi zmyslami.

Šplhám sa vyššie a vyššie a čím hlbšie, tým je duša spokojnejšia. Tvoja esencia nie je opis tvojej cesty duše, ako to väčšinou býva.  U teba je to všetko akoby jasné, zjednotené. Celá cesta mi príde veľmi prítomná, jednoduchá, čistá ako to, čo sa práve v pozadí všetkého deje. Zjednocuje sa to všetko. Vo vesmíre, aj na Zemi. Aj keď to tak navonok zatiaľ nevyzerá.  

Prichádzam k stromom so značkami na kmeni a mám ich odfotiť pre teba.  Zober si z nich to, čo potrebuješ. U mňa vyvolali jednoznačný pocit – oslobodenie. Pokračujem prechodom hustejším lesom a nechávam sa viesť dušou. Môžem kráčať ktorýmkoľvek smerom, ale ak si volím cestu duše, cítim to jasne, zreteľne vo svojom vnútri. Pocit uvoľnenia, ľahkosti. Aj keď cesta nevyzerá fyzicky vábne, ľahšie, ak si ju zvolím, jej prechod je príjemný. Aj keď náročnejší, ale v súlade s dušou, so mnou. Ak idem cestou, ktorá sa mi javí lepšia z pohľadu rozumu, napriek tomu, že v skutočnosti ľahkou je, vo svojom vnútri nemám dobrý pocit. Dostávam prázdno, nepríjemný pocit vo svojom vnútri. Tie pocity sú okamžité, prítomné, výrazné. Už nič medzi tým. Cesta duše alebo nie.

Volím si bez váhania cesty duše a plyniem lesom ako súčasť, harmónia, jednota. Vedenie ma posiela na konkrétne miesto v diaľke. Počas cesty mi hovorí, že ma posiela za obrom. Hneď sa poteším, pretože v mojom svete to nie je žiadna zvláštnosť. Kľučkujem zimnou Poľanou a vyhliadam, aká bytosť sa mi ukáže. Aké to bude. Moje vnútro sa ženie za niečím veľkým. Prichádzam ku konkrétnemu, zlomenému kmeňu stromu. Tu sa dozvedám, ako to s tým obrom je. Dostávam tvoj prvý odkaz dnešnej esencie. Spolu budú tri.

Tu je prvý:

Stal sa zázrak, pretože vedomie prekvapilo. Obor, za ktorým sa ženieš je duša samotná. To ona je tým velikánom prítomného času. Iba ona vie, že byť je synonymom času. Tu a teraz. Sama sebou. Čo to však je? Je to prítomnosť. Taká, aká práve je. Má mnoho názvov, dušu však zaujíma iba jeden. Tu a teraz. Tak oslobodí sa všetko od všetkého. Už nie je čas, už nie je prítomnosť (hmota). Už je jednota. Cítiš ju správne. A všetko okolo, príjemné, či nepríjemné ti to pomáha správne prežiť. Byť je tvoja cesta.

Akoby sa to utriaslo, uložilo vo mne. To, za čím sa ženiem je moja duša samotná. Uvedom si to v sebe. Kráčam ďalej božskými lesmi Poľany, na ďalšie Druidské miesto, ktoré nazývam Gnómsky strom. Je potrebné vystúpať na ďalší vrchol zasneženej Poľany. Vychutnávam si úplnú prázdnotu a jednotu celej Poľany. V dnešných hmlách som tu široko, ďaleko sám človek. Zvieratá a bytosti sú však všade okolo mňa. Cítim ich, vnímam, užívam si to. Milujem to. Dorazil som ku Gnómskemu stromu a hneď ti píšem druhý odkaz tvojej dnešnej esencie:

Stáva sa ruža (krík) kvetom. Bála sa väčšinu života, ale už sa nebojí. Je slobodná, divoká a vznešená zároveň. Nechce však byť sama. Chce byť sebou. Chce sa podeliť o svoj dar, svoju vôňu, svoju esenciu. Je prítomná, pretože bola sebou. Je vznešená, pretože načúvala srdcu a duši. Je večná, pretože pochopila večnosť svojej duše a svojej cesty. Objavila liek, svoju esenciu. Žiť bez strachu a pre iných.

Chvíľu spracovávam a nechávam sebou plynúť prítomné, hlboké energie odkazu. Po ďalšom hlbokom prepojení dnešných odkazov sa po chvíli poberám na tretie miesto, ktoré vedenie nazýva Vlčie lúky. Tou oblasťou sa presúvajú vlčie rodinky. Natrafiť na ich stopy však nie je pravidelnosť. Plyniem teda krásou a dokonalosťou tunajších posvätných lesov. Užívam si ich ticho, múdrosť, energie. Zakaždým sú iné. Vlčie lúky mám rád. Je to rozprávková oblasť, jedinečná. Veľká harmónia, čaro, čistota. Je to väčšia oblasť a ja sa nechávam viesť na konkrétne miesto tvojej esencie. Prichádzam k opustenej skale nezvyčajného tvaru. To miesto je tak čisté, že ma odtiaľ vedenie vyháňa len, čo som prišiel. Čo najrýchlejšie ho mám opustiť a vzdialiť sa ďalej, ako som bežne zvyknutý. Skrátka čisté, požehnané miesto, ktorému ľudský vplyv nerobí dobre. Rýchlo uložím fľaštičku na presné miesto a pálim do požadovanej vzdialenosti, kde ti píšem dnešný tretí odkaz. 

Tu je:

Objavila sa pochodeň života. Ten, kto ju nesie, je niečím výnimočný a obyčajný zároveň. Také sú duše – poslovia, takí sú ľudia – nosiči pochodne. Nosia posolstvo života pre ďalšie generácie. Tak uvedom si to poslanie. Neplytvaj darom Boha, darom svojej cesty a duše. Boh, cesta, duša. Trojuholník Nového života. Opusti starú schránku života. Už je k ničomu. Nový je čas. Byť. Všetko ostatné máš, vieš, poznáš. Chceš rozosmiať Boha? Polož mu ďalšiu otázku.

Esencia sa tvorí dlhšie, ako býva zvykom. Vychutnávam si spev malého vtáčika v zimnej Poľane na Vlčích lúkach. Po chvíli bytia súčasťou Poľany, sa vraciam domov a užívam si dnešný výlet. Ako cestou sem, aj späť kráčam v jeleních stopách a z ničoho nič narazím na čerstvé vlčie stopy. Vždy je to radosť a odmena naďabiť na nich. Chvíľu ich stopujem a pozorujem krátku časť vlčieho života. Boli dvaja, krásne sa rozdeľovali a schádzali k sebe. Ten urobil to, druhý zase ono. Zo stôp sa dá veľa vyčítať, ak sú zreteľnejšie.  Zrejme samec a samica, podľa veľkosti stôp.

Prekvapenie a odmena Poľanky na záver...