ESENCIA "BRAŤ TO, AKO TO JE"

      Tvoju esenciu začínam na okraji obce Dargov a smerujem do oblasti hradu Parušťan. Trasa vedie Bačkovskou dolinou širokou, pohodlnou lesníckou cestou. Cesta vyzerá ako asfaltová cesta niekde v meste, ale je to lesnícka cesta. To znamená, že je zakázaná pre bežnú dopravu. To vytvára pohodlný prechod lesmi a zároveň pokoj od rušných áut a motoriek. Také lesno-ľudské spojenie.

Zo začiatku som chvíľu taký nesvoj, ošívam sa, ale po chvíli cesty prírodným prostredím si duša vydychuje a nadychuje sa. Znova a znova. Telo sa uvoľňuje a všetko sa ladí na prirodzený stav duše-byť v prírode. Každým krokom si viac a viac uvedomujem prírodu a vstrebávam okolité prostredie. Cesta sa napája na Bačkovský potok, ktorý ma sprevádza celú tvoju esenciu. Zvuk lesného potoka, pohodlná cesta, príjemné slnečné počasie po daždi, svieže, voňavé lesy našej krásnej slovenskej prírody. Napriek tomu, že kráčam asfaltom, skoro vôbec ho nevnímam. Beriem veci tak, ako sú a to ma oslobodzuje. Užívam si prítomnosť takú, aká v skutočnosti je. Započujem tvoju dušu ako uvažuje: „Prečo tu nie som častejšie?  Prestať sa stále na niečo vyhovárať. Proste tu byť - je to tak príjemné.”

Po chvíli úžasného, prítomného bytia sa predo mnou rozkričia na plný výkon motorové píly, lesný traktor a hlasný lesný robotníci. So mnou to ale necukne. Úplne prijímam všetko tak, ako to je. Oslobodzujúci pocit nemať k ničomu žiadnu nálepku. Proste som a rovnako je všetko okolo mňa. Všetko tam patrí. O chvíľu som za nimi, kde sa znova ku mne prihovára dokonalosť Matky prírody. Kráčam sviežimi lesmi a ak človek chce, všade nájde krásu. Tu motýľ, tam ďateľ, tam sýkorka. Kvet, list, potok s kávovou vodou po daždi. Krása je v nás. K tomu vône, zvuky a človek sa stíši. Iba je.

Trasa ma vedie na koniec asfaltovej cesty, ktorá sa dvíha do strmých kopcov obkolesujúcich celú dolinu. Tu už je lesnícka cesta rozmočená, rozbahnená po intenzívnych dažďoch. Všelijaké odbočky na rôzne smery. Ja však smerujem na konkrétne miesto tvojej esencie, ktoré mi zaručene presne a bezchybne ukazuje môj sprievodca. Je to miesto priamo na okraji lesnej cesty v strmom teréne medzi vyvalenými stromami. Nezvyčajné miesto pre domov bytostí prírody, ale práve to je posolstvo tvojej esencie. Brať veci tak, ako sú.

Ja už na diaľku cítim, že miesto je domovom malej lesnej bytosti. Viem, že tu žije sám a je tu doma. Je v pohode a žije si seba, napriek tomu, že navonok to tu je tankodrom. Ťažba všade okolo. Príroda je však mocnejšia a nájde si cestu, ako byť na Zemi. Človek jej v tom nezabráni. Cítim, že ty tiež svojím spôsobom si žiješ svoje. A máš to spojené s láskavou nehou. Si ňou. Máš liečivý dotyk plný nehy a láskavosti. Tiež cítim tvoju veľkú trpezlivosť a vieru, kým si došla sem. Prichádzam na miesto tvojej esencie, kladiem fľaštičku na presné miesto a nechávam ju pracovať.

Zatiaľ ti píšem odkaz od bytosti toho miesta pre teba:

Požehnaná je duša, ktorá sa nebojí byť sebou. Požehnaný je svet, v ktorom tieto duše žijú. Sú jeho súčasťou. To oni tvoria Nový svet a Novú zem. Tvoja duša je takou. Uvoľni sa preto vo svojom bytí, aby sa tvoja cesta odovzdala bytiu samotnému. Cesta sa uvoľní a duša môže slobodne rozkvitnúť. Byť šťastnou, rozdávať radosť a láskavú nehu všade navôkol. Tvoja duša silnou je, pretože zvládla prejsť cestu až sem, kde dve sa stávajú jedným. Jedna duša, jedna myseľ, jedno srdce, jeden dotyk. Už nie bojom, ale láskou, nehou. Uvoľni sa preto lebo v bytí je domov. Bytí duše, ktorá je sama domovom. Nie len pre teba, ale pre všetko, čo pohladíš láskavou nehou-tvojím dotykom. Keď duša JE, všetko spieva rečou lásky.

Hotovo. Cestou domov som ešte zavítal na miesto neďalekého Braničevského hradu na kopci Parušťan, oproti miestu tvojej esencie. Kúsok pod kopcom je poľovnícka chata, kde ma prekvapil a pobavil pohľad, ktorý sa mi naskytol. Nezabudnem na neho nikdy. Ako som sa priblížil k chate, vyšiel na verandu, ani neviem odkiaľ, s veľkým buchotom konských podkov o betón prekrásny, veľký, ťažný kôň. Milujem ťažné kone. Neveril som vlastným očiam, pretože hneď som vyhodnotil, že je tu úplne sám . Žiadny človek široko-ďaleko nikde. Iba ja, môj pes a kôň, ktorí čumíme na seba. Všetci traja prekvapený, čo sa to tu deje. Suverénny pán domu zvedavo vykukol, kto to prišiel. Kôň na verande chaty. Úžasný pohľad. Chvíľu sme sa premeriavali, vymenili si priateľstvo na diaľku a pobral som sa domov s úsmevom v duši, aj na tvári. Aj pri tomto stretnutí som si uvedomil odkaz tvojej esencie „Brať veci tak, ako sú“.

Úžasný pohľad a úžasné posolstvo.